Navždy zamilovaní ✔

15. kapitola

Bola to teta. Takže tak rýchlo ako sme začali baliť veci, tak rýchlo sme aj skončili.

"Ahoj. Sisa ako to zvládaš ? Som na ceste ku tebe. Ostanem pri tebe na chvíľu. Okey ?" začala rýchlo rozprávať teta.

"Ahoj. Zvládam to celkom dobre, aj to kvôli tomu, že tu mám najlepšieho človeka. A nemusíš sem chodiť."

"Sisa. Nevymýšľaj. Už som aj tak pred vaším domom, tak je to jedno." hneď ako to dopovedala zrušila som hovor a povedala Paťovi, že príde moja teta. Išli sme spoločne dole, otvoriť jej.

"Sisa. Ty si teda vyrástla. A kto je toto ?" opýtala teta.

"Ahoj. No toto je..." nevedela som či povedať kamarát alebo frajer. "Patrik Koyš. Poď ďalej." povedala som nakoniec.

"Aha a ďakujem." vošli sme do obývačky. Paťo ma zastavil pred dverami.

"Ja radšej pôjdem." povedal.

"Kľudne ostaň. Prosím."

"No dobre, ale budem v tvojej izby."

"Paťo, díki." povedala som a sadla si ku tete. Dlho sme sa nevideli. Zistila som, že ona býva v Prahe aj so svojím 23-ročným synom. Je to v pohode chalan. Chvíľu sme sa rozprávali. Potom došla téma na rodičov, smrť a všetko okolo toho. Rozplakala som sa. Zmenili sme radšej tému.

"A ty teraz budeš čo robiť ?" opýtala sa po chvíli teta.

"No asi pôjdem s Paťom do Popradu. Hrá tam hokej a všetko. Nechcem ostať tu, lebo všetko mi to pripomína rodičov a hlavne nevyznám sa tu." povedala som. Chvíľka ticha, ktoré som prerušila.

"Kde budeš spať ?" opýtala som sa.

"Asi pôjdem do hotela."

"Ani nápad. Kľudne môžeš ostať tu." povedala som.

"Tak OK."

"Idem za Paťom. Cíť sa ako doma." povedala som a usmiala sa. Vyšla som za Paťom do izby. Ležal v mojej posteli a hral sa na mobile.

"Prepáč, že som ťa tu nechala." povedala som smutne a ľahla si k nemu.

"To nevadí. Kedy odchádzame ?" opýtal sa nedočkavo.

"Neviem. Teta chce tu na chvíľu ostať či čo. A hlavne nie som zbalená a ešte školu vybaviť."

"Tak školu vybavím ja a ty sa postaraj o ostatok. A môžem sa ešte opýtať ?"

"Okey. A kľudne sa pýtaj, Paťo."

"Sisa. Ako to je s nami ? Vieš, nechcel som sa ťa to pýtať pred chalanmi. Sme spolu, alebo sme iba kamoši ? Nechcem ťa do ničoho tlačiť, ani nič také."

"Neviem."

"Musím sa priznať. Ja som sa do teba zamiloval. Vtedy ako si povedala, že odchádzaš, myslel som, že odídem naspäť do Bystrice a hokej hodím za hlavu. Milujem ťa, lebo si úžasné dievča."

"Aj ja som sa do teba zamilovala. No, ale nejako som si to nechcela priznať. A keď sme pri tom, nie som úžasné dievča, a trochu si sa pomýlil. Ja milujem teba."

"Si a bodka. Keď ja milujem teba a ty mňa, budeme zamilovaný hokejový pár ?" nad tým jeho vyjadrením "zamilovaný hokejový pár" som sa musela zasmiať. 

"Tak, zamilovaný hokejový pár nie, lebo to sú už iný, ale pár áno." povedala som a usmiala sa. Úsmev mi opätoval. 

"Tak budeme ďalší zamilovaný hokejový pár." Nič som nepovedala k tomu a išla do kúpeľne. Urobila večernú hygienu a odlíčila sa. Obliekla som si pyžamko a išla naspäť do izby. Paťo stál pred balkónom a pozeral do blba.

"Sisa. Máme tu menší problém."

"Aký ?"

"Spíme u teba, že ?" opýtal sa a ja som prikývla a pokračoval. "Ja tu nemám žiadne oblečenie."

"Vidíš. Ani som si neuvedomila. Hmmm... Dám ti nejaké ockove oblečenie ?"

"Mne je jedno, čie. Kľudne aj tvoje." povedal a zasmial sa,

"Keď ti bude dobré. Tak idem po niečo." povedala som a išla som do spálne "mojich rodičov." Otvorila som skriňu a vybrala nejaké tričko s teplákmi. Pyžamo som nevedela nájsť. Na spodnej poličke som niečo zazrela, čo mi pripomínalo...