Navždy zamilovaní ✔

30. kapitola

Vošiel do mojej izby a postavil sa ku oknu. Urobila som to isté.

"Paťo, čo sa stalo ?" opýtala som sa a pozrela na neho.

"Ten chalan. Čo si o sebe myslí ? S kým sa rozpráva ? Sisa, vieš aké je to ťažké otočiť sa pred niekým, kto sa k tebe takto správa ?" pozrel na mňa smutne.

"Prosím ťa. Je to obyčajný puberťák, ktorý si myslí, že aký je frajer. Nad takými ľuďmi sa ja nepozastavujem. Kašli na neho." kývla som rukou.

"Milujem ťa. Nikomu ťa nedám. Budeš iba moja. Nikto sa nebude k tebe takto správať. Nikto !"

"Milujem ťa, ty môj hokejista. Budeš iba môj, hokejista. Nikoho iného !" povedala som a pobozkala ho. Využil to a začali sme sa bozkávať. Pomaly mi začal dávať dole tričko. Pokazila som to. Odtiahla som sa a otočila. Po líci sa mi kotúľala slza. Neviem prečo a ani z čoho. Položil na moje plecia ruky. Otočila som sa naspäť k nemu. Utrel mi slzu a pobozkal na líce. Objala som ho. Do ucha mi pošepkal.

"Chceš ísť do Bystrici ?"

"Nie. Chcem už byť iba v Poprade." rýchlo som reagovala.

"Dobre. Tak čo povieš na toto. Ráno pôjdeme do Bystrici, ty sa zbalíš, vybavíme školu a budeš v Poprade. Budeme spolu."

"Ok. Ale budeme tu." povedala som s prosebným pohľadom.

"Ako si želáš." usmial sa. Urobila som to isté.

"Ďakujem, za všetko."

"Nie, ja ďakujem, že tu si. A kto bol, ten Matúš ?" 

"Jeden kamoš, ktorého som doučovala na základne matiku. On bol v piataku a ja v devine. Jeho rodičia ma o to poprosili. Škola mi išla, ale od kedy som začala chodiť na hokej. Od vtedy sa môj život, iba okolo toho točí. Zmenil sa. A neľutujem to. Inak by som ťa nespoznala a neboli by sme spolu." 

"Takže si bola taká bifľoška ?" opýtal a rozosmial sa.

"Nie, to nie. Tak, až tak dobrá som nebola. Na to tam boli iný. Poďme dole, či ?" opýtala som sa.

"Tak ideme. Stavím sa, že chalani budú spať." odpovedal a chytil ma za ruku. Zišli sme dole. Sofi spala v obývačke na gauči. Chalani nespali, ale smiali sa jak zmyslov zbavený v kuchyni. Išli sme k nim. Musela som ich utíšiť, lebo zobudia Sofi. Bolo už dosť hodín. Paťo sa ponúkol, že vynesie Sofi do mojej izby. Odišli. Ja som ešte ukázala chalanom, kde budú spať. Nesťažovali sa. "Tááák. A celý dom spí." pomyslela som si. Nad tou myšlienkou som sa pousmiala. Vošla do mojej izby. Sofi spala a Paťo ju hladkal po vlasoch. Postavila som sa vedľa Paťa a nahla sa k nemu.

"Paťko, poď dole, prosím."

"Pre teba všetko, moja Siska." povedal a usmial sa.

Išli sme potichu dole a usadili sa na gauči. Hlavu som si oprela o jeho plece. Najkrajší pocit, zo všetkých. Milujem ho. Aaaa. Iba tak sme tam sedeli. Nikto nič nepovedal. Nebolo treba, navzájom sme sa chápali. Počuli sme, že niekto kráča po schodoch. Neriešili sme to. Bola to Sofi.

"Čo tu robíte ?" opýtala sa a pretrela si oči.

"Nič, a ty čo nespíš, hmm ?" rýchlo som zmenila tému.

"Nechce sa mi. Poďte, tiež. Ja sa bojím." nahodila vystrašený pohľad.

"Veď dobre, ale všetci sa tam nezmestíme, či ?" opýtal sa zaskočene Paťo.

"Tak, poď ty ku mne. Sisa, niekde prespí. Paťo, prosím." prosíkala Sofi a nahodila aj psie očká. Keby bola staršia, normálne si myslím, že ho balí. Na to ma ešte času dosť, no nie ? Začala som sa smiať. Ona nechce, aby som išla ja, ale Paťo. Obľúbila si ho, strašne. Paťo súhlasil, aj keď som vedela čo urobí. Všetky dievčatá ho chcú, to nie je možné. Veď čo sa čudovať ? Je to mladý, pekný hokejista. Hmmm...