Navždy zamilovaní ✔

17. kapitola

"No vieš... Z toho, že chodíš s Koyšom. Viac menej ti to baby závidia a nechcú si to priznať, tak sa smejú." odpovedal Maťo. Iba som sa nad tým pousmiala. Celý deň išiel pomaly. Konečne zazvonilo a išlo sa na tréning. Maťo ma zastavil pred školou či nepôjdeme spolu. Súhlasila som. Kráčala som do šatni sa prezliesť. Tréning bol v pohode. Cvičili sme si prihrávky a iné.. Celkom mi to išlo. Trochu som sa skamarátila s ostatnými... Tréning sa skončil. Išla som do šatne. Spravila som potrebné veci a vybrala sa domov. Odomkla som dom a vošla dnu. Nikde nikoho. Och. Vyšla som do izby a zapla notebook. Popozerala som čo nové na sociálnych sieťach a potom si išla navariť obed. Lepšie povedané, večeru. Rozhodla som sa pre praženicu. Nič zložité. Dokončila som obed/večeru a pustila sa do toho. Upratala som po sebe a išla do izby. Začala som si písať s Paťom cez FB.

J: "Ahoj, láska."

P: "Ahoj. Ani nevieš ako nám chýbaš."

J: "Nám ?"

P: "Nám. Mne a ostatným hokejistom. Zajtra máme zápas."

J: "Ja viem. Držím palce. Prídeš v piatok do Bystrici ? A v stredu ?"

P: "V piatok mal by som. A v stredu neviem. Prečo ? A ďakujeme."

J: "V škole máme večierok a napadlo ma či by si nešiel tiež. A v stredu je pohreb. :("

P: "Sisa, nehnevaj sa, ale nie som večierkový typ. A jasné, že v stredu prídem, už len kvôli tebe."

J: "Aha. Jasné, chápem a ďakujem, že prídeš."

P: "Vážne sa nehnevaj. Už musím. Potom ti zavolám. Milujem ťa. Pa."

J: "Okey. Pa. Aj ja ťa milujem." odpovedala som a zatvorila notebook. Napísala som si D.ú. a niečo sa poučila. Skončila som asi o pol deviatej. Išla som si ľahnúť a hneď som zaspala. Bola som neskutočne unavená.

Streda 

Ráno som vstala o deviatej, lebo som nešla do školy. Teta by mala prísť okolo jedenástej a Paťo o pol jednej. Takže som si išla urobiť raňajky. Zobrala som tanier a sadla si k telke. Vtedy som si pri nej na poličke všimla fotku s rodičmi. Bola z dovolenky v Egypte, na ktorej sme boli tieto letné prázdniny. Neubránila som sa slzám. Plakala som. Vtedy sa mi v hlave začali prehrávať naše spoločné zážitky a všetko. Položila som tanier do dresu a vyšla po schodoch do izby. Vybrala som si zo skrini tričko a tepláky. Urobila som rannú hygienu. Nešla som sa líči, lebo by to bolo zbytočné. Nalíčim sa až na pohreb. Obliekla som sa a išla naspäť do izby si vybrať oblečko na pohreb. Nevedela som, že čo. Nakoniec som vybrala šaty, sako, lodičky a kabelku. Jasné, že v čiernej farbe. (obrázok hore) Keď som skončila akurát bolo niečo po jedenástej a niekto klopal na dvere. Išla som otvoriť a tam stála teta s jej synom. S jej synom, Dávidom sme sa nevideli asi 5 rokov. Objali sme sa a sadli si do obývačky. Chvíľu sme sa rozprávali a potom sme išli na obed do neďalekej reštiky. Naobedovaní sme sa vracali naspäť ku mne a pred dverami som videla Paťa. Rozbehla som sa za ním a objala ho. Musím sa priznať, že padlo aj zopár bozkov. Zoznámila som ich a išli dnu. Bol najvyšší čas sa nachystať na pohreb. Teta s Dávidom ostali dole a ja s Paťom sme išli do mojej izby sa prezliesť. Lepšie povedané ja som išla do kúpeľne. Obliekla som sa a nalíčila sa. Špirála, umelá mihalnice, linka, čierne očné tiene a stačí. Vedela som, že to bude zbytočné, ale... Išla som do svojej izby pre kabelku a čierne okuliare. Napravila som Paťovi golier na košeli a išlo sa. Bolo to zlé. Na začiatku som sa ešte ubránila slzám. No potom som už celý pohreb preplakala. Paťo ma utešoval ako to šlo, ale bolo vidno, že aj on má slzy na kraji. Chcela som, aby prišli naspäť moji rodičia, živí a zdraví. Myšlienke na to, že ich už nikdy neuvidím, som stále neverila. Ani som nechcela. Pohreb sa skončil a Paťo ma hodil domov. Bohužiaľ, musel odísť naspäť do Popradu a aj teta s Dávidom, odišli. Ostala som sama doma. Odlíčila som sa, prezliekla a išla do postele. Nechcela som už na to myslieť. No, to nešlo. Stratiť ľudí, na ktorých vám záleží. Zaspala som so slzami v očiach.