Duša Vlka

KAPITOLA 28

„Už musím je neskoro"
„Môžem ťa zaviesť" takúto príležitosť by som nemala odmietnuť predsa je to kus cesty.
„Prečo nie" pousmejem sa a utriem si slzy z tváre. Nasadneme do auta a naštartuje. Zaparkoval priamo pred mojím domom.
„Ešte sa hneváš?" spýta sa a ja vidím ľútosť v jeho očiach.
„Ja som -" vlepím mu bozk a tým ho utíšim. Vyskočím z auta a ešte mu venujem jeden pohľad. Je prekvapený, otvorím dvere a ešte ho pozorujem chvíľu cez okno. Keď odíde vyjdem von a premením sa, som pripravená nájsť svorku odložím si veci a utekám do lesa. Blúdim po ňom ale ani náznak vlka. Mame som povedala že prespím u Lii ale to je klamstvo. Celú noc budem pátrať po svorke. Naraz Začujem autá. Blížia sa lesnou cestičkou, priamo tam kde som sa vybrala ja. Sú to lovci? čo urobím. Musím bežať, skryť sa mi nepomôže veď majú stopovacie zariadenia. Doháňajú ma preboha čo budem robiť?! Zakopnem o kameň a spadnem na zem. Moja noha krváca. Takto nedobehnem nikam, ani postaviť sa nemôžem. Strácam vedomie nad tým čo sa deje. Už nevidím vôbec nič.

Preberiem sa hodená v nejakej cele. Nemôžem sa postaviť. Obviazali mi nohu ale aj tak to bolí. Naraz niekto vstúpi do celi. Pomaly kráča a cítim ako si ma prezerá.
„Tento je iný, je zvláštny" povie a dotkne sa mojej srsti. Od strachu zo sebou šklbnem.
„Berieme tohoto" ukáže na mňa prstom. Kam ma berú, čo sa so mnou chystajú robiť? V hlave mi behá milión nezodpovedaných otázok. Zdvihne ma a odkráča so mnou preč. Vidím pred sebou dlhú chodbu. Vstúpime do miestnosti kde ma čaká lôžko na ktoré ma jemne položí a nechá ma tam s nijakým zarasteným pánom v bielej košeli. Okolo seba vidím rôzne nástroje, bojím sa.
„No takže môžme začať" do ruky si zoberie malé nožničky a odstrihne mi kúsok zo srsti. Vloží ho do misky a pokračuje tentoraz zoberie zvláštny podlhovastý prístroj, ktorý má na konci žiarivú modrú bodku.
„Nehýb sa" celá sa trasiem od strachu, ako sa asi nemám hýbať? Najradšej by som ušla ale ako keď som úplne nehybná a uboľavená?