Neznášať život

5.Kapitola - 1.časť

...Áno... stále žijem... :D

Dúfam že ste za ten dlhokánsky čas na mňa a tento príbeh nezabudli :)

Presne pred piatimi dňami tento príbeh oslavoval (spolu so mnou) jeden rok!!! ❤❤❤

Na wattpade je síce možno len od leta 2015 ale v mojom počítači, hlave a srdci má už svoje miesto, rok :3

Táto kapitola mala byť pôvodne zverejnená 27.1. ale keďže wattpad dáva darčeky v podobe zmazania musela som celú kapitolu písať odznova...

Mne bohužial napísanie, aspoň trochu čitatelnej kapitoli trvá viac ako týždeň...

Nechcela som tak dlho čakať tak som sa rozhodla, že vám kapitolku rozdelím na dve časti :D

Nevadí? :/

...okay nebudem to zdržovať, Happy Birthday my lovely story!! a už vás nechám pokojne čítať :* :) ❤

-----------------------------------

Hodnú chvíľu sedeli na ľavičke obďaleč vchodových dverý, z ktorých ešte len nedávno vyšli.

Na lavičke, zo starého, vlhkého dreva sa jej sedelo prekvapivo pohodlne, ale po nejakom čase jej začínala byť zima. Večerný vetrík ju štípal do líc a ruky si niekedy ani necítila z toho aké ich mala skrehnuté a premrznuté. Tak ako si sadli, tak aj po celý čas zostali.

Hlavu mala opretú o jeho rameno a hľadela neprítomným výrazom pred seba, myšlienkami úplne pohltená. Stále bola totiž to ešte trochu vedľa, po tom, ako sa mu tam zrútila. Bola si stopercentne istá, že rúžové líca nemá len od zimy. Hanbila sa s ním znovu dať do reči, len by to skončilo rovnako.

Očkom trochu zaškúlila hore jeho stranou. Pohľad mal zahĺbený, s hlavou rovno vzpriamenou. Bola zvedavá o čom premýšľa.

Hlavou jej začali napádať rôzne veci. Myslel si, že to všetko bolo len divadielko a chcela ho len na verejnosti strápniť? Alebo nebodaj predstiera, že usilovne premýšľa zatiaľ čo len čaká na správnu chvíľu kedy vstane a ujde? Je naozaj schopný niečoho takého?

Niekde vo vnútri jej hlava našepkávala, že on taký nie je... Alebo sa mýli?

,,Asi nie si veľmi zhovorčivá, však?.." zaznelo od neho nečakane. Prekvapením sa mykla. Trhnutím zložila hlavu z jeho pleca a svoj pohľad opäť obrátila na neho. On sa ani nepohol. Pohľad mal stále zablúdený v myšlienkach. A aj, keď ju asi nevidel obdarila ho zamračenou grimasou. Ešte minútku zostal nehybne, no o chvíľu sa jeho hlava začala otáčať jej smerom.

Ako náhle, ale zazrel jej spuchnutú tvár, nechtiacky vyprskol od smiechu.

To ju rozprúdilo ešte viac.

,,Čo ti je smiešne?!" Jej líca od hnevu nabrali nádych sťa tých najčervenejších ruží. ,,Chceš znovu začínať?"

Na svoju obranu zdvihol ruky na znak mieru, ale úškrn mu z tváre nezmizol ani z ďaľeka.

,,Prepáč." Aj keď mu na tvári pohrával úsmev, znelo to od neho úprimne.

Nastala dlhšia odmlka. Jej tvár znovu nabrala svoj prirodzene bledý otieň a tá jeho opäť zvážnela.

,,Čo si myslel tým ,ďaľším životom'?" vyletelo z nej náhle. Niekde hlboko v nej chcela už dávnejšie vedieť na túto otázku odpoveď, ale nahlas sa ju neodvažovala vysloviť, preto ju vlastná neuváženosť dosť prekvapila až sa striasla.

Tom stŕpol a nečakane zbledol. Na jeho tvári bolo, ako v otvorenej knihe, ľahko čitateľné, že by na tú otázku najradšej neodpovedal. Po chvíli sa však znovu ozval: ,,Otázka za otázku, úprimnosť za úprimnosť. Súhlasíš?" spýtavo sa jej zahľadel do očí.

Nie, nie, nie… nedokáže byť úprimná. Nedokáže byť úprimná ani k vlastnej matke, ako to potom má zvládnuť s ním?

Nakoniec nad ňou však zvíťazila zvedavosť. ,,Dobre…" jemne šepla hlasom s poddtónom, že sa vzdáva.

Určite z nej cítil obavy, ale rozhodol sa začať. Roztrasene sa nadýchol.

,,Moja sestra..." dostalo sa z neho chraplavým hlasom. Odkašlal si a pokúsil sa pokračovať.

,,Pred štyrmi rokmi, skočila z okna." Zatajil sa jej dych. Cítila sa akoby za hmlou a ako sa jej oči znovu plnia slzami, za človeka, ktorého ani nepoznala. Rukami si zakryla polku tváre, aby zamaskovala svoj prekvapujúci výraz.

Čo sa stalo? Prečo?
Nezmohla sa však ani na jediné slovko. Zdalo sa jej, že sa jej hlava premeňila na púšť, kde raz za čas presviští závan prachu v podobe spomienok. Raz to bol plač jej sestry, keď spadla v parku z hojdačky, potom výhľad z okna jej izby na uponáhlaný a chladný bezcitný svet, ktorý tak často so slzamy v očiach sledovala. Ale posledná spomienka jej na rozume zostala aj dávno potom čo záblesk zmyzol. Akoby v jej hlave bol stôl a na ňom položená fotografia.

Po líci sa jej skotúlala studená slza. Chrbtom ruky si ju zotrela a otočila sa Tomovým smerom, rozhodnutá nemyslieť na výjav, ktorý jej priam svietil v hlave.

On stále sedel na lavičke, lakťami sa opieral o stehná a rukamy si zakrýval tvár.V tak hroznom stave ani neverila, že to je on.

Grace zľahka zdvihla ruku a najjemnejšie ako len dokázala mu ňou prešla po chrbte na znak súcitu, ľútosti a chápania.

,,Si okay?" pošepla a nepýtala sa len zo slušnosti.

,,Hej." skoro nečujne zamrmla spod rúk a hneď na to si ich zložil z tváre.