Neznášať život

2.Kapitola - 2.časť

Ako náhle si sadol a spravil pohodlie natiahol k nej ruku a až prehnane smrteľne vážne predniesol: ,,Tom Kaynes, začnime znova a ty si?"
Ani nevedela kde sa to v nej vzalo ale uškrnula sa. Hneď na to sa v duchu prefackala a znovu nahodila svoj neutrálny výraz.

No slušnosti ju brat učil najviac a s pychnutím v srdci -pri spomienke na brata- zdvihla aj svoju ruku a potriasla mu ňou.

,,Grace Ameli Sandersová." povedala bez náznaku citu ale pri priezvisku s jemným trasľavým ohlasom.

Ten neznámy -teraz už Tom- sa na ňu len usmial a obidvaja svoje ruky zvesili.

,,Asi sa ti o tom moc nechce rozprávať, však?" opatrne sa spýtal a kútikom oka sa na ňu pozrel.

Ona sa však nezmohla ani na slabé ,nie' z toho otrasu ako blízko smrti práve bola, preto len jemne pokrútila hlavou a pohľad mu opätovala.

,,Sľúb mi že to už neurobíš." vyriekol nečakane a ju tým prekvapil.

,,Prečo by som ti mala niečo sľubovať?" odvetila so zamračeným výrazom. Vyvrela v nej znenazdajky zlosť. ,,Stále ma nepoznáš. Nemáš sa o mna ani zaujímať....

,,Nemusím ale chcem." skočil jej úplne pokojne do monológu.

,,Prečo?" spýtala sa stále nahnevane.

To už rozbúrilo aj jeho.
,,Myslíš že by bolo lepšie keby som ťa mal radšej nechať skočiť? A keď mi to nesľúbuš ako mám vedieť že sa o to už nepokúsiš? Možno pri tom ďaľšom pokuse práve nebudem neďaleko, nezahliadnem ťa a zbytočne vyhasne ďaľší život!"

,,Ako daľší?" nepovedala to však nahlas miesto toho len naštvane odvrkla: ,,Nikto ťa o nič neprosil! Žiadne nabudúce by potom už byť nemuselo, keby si sem neprišiel... počkať!?" zrazu sa zastavila akoby si niečo uvedomila. ,,Ako si sa sem vôbec dostal?!" To už ale vrieskala na plné hrdlo.

,,Ja.. len..." ani nestihol dopovedať lebo celým bytom sa otriasol iba jej naštvaný hlas: ,,Vypadni!" Na to sa ako na povel obaja zdvihli zo zeme. Tom sa vydal smerom do chodby a jediné čo ho na odchode sprevádzalo bolo len poriadne hlasné plesknutie dvermi.

Chvíľu jej trvalo pochopiť čo práve urobila a keď sa tak stalo celá sa zložila ako domček z kariet. Znovu dopadla na podlahu obývačky a po lícach jej začali po pramienkoch stekať slzy.

Po chvíli utápania v agonií s hlavou zaborenou do kolien ju zdvihla, pozrela na miesto kde ešte pred pár minutami sedel.

,,Slubujem..." jemne šepla do priestoru okolo nej a z oka sa jej vydrala posledná slza.

----------
WOW! Dve kapitoli za deň! Som na seba hrdá :3 aj keď boli dosť krátke ... :/
I hope you like it and see you later! ;)

Your mirka0027