Neznášať život

1.Kapitola

Poznámka pre tých, ktorý tento príbeh čítali ešte v starom vidaní: Zabudnite prosím na všetko čo sa v nej udialo, pre prospech a logiku celého príbehu som musela veľa vecí zmeniť. Všetky nie ale dej príbehu sa bude vyvíjať úplne inak... Ďakujem za pochopenie, užívajte kapitolu :)

----------------

Tenkými, skoro vždy, studenými prstami ťukala jednotlivé písmenká na klávesnici svojho mobilu. Správa neobsahovala nič konkrétne, čím by dala niečo najavo a keby aj, doručovateľovi by to bolo určite srdečne jedno.

„Pre Táliu do škôlky budeš musieť ísť ty, neodpisuj."

Aj v správe sa dalo jasne prečítať aké chabé pocity k danej osobe pociťuje. Túto SMS si prečítala asi päťkrát dokiaľ ju neodoslala. Takto kontrolovala každú správu ktorú doposiaľ poslala, aby si bola istá že je v nej všetko správne.

Už len učinenie tohto rozhodnutia ju natoľko uvoľnilo, že sa jej aj omnoho ľahšie dýchalo. Roky pocitu úzkosti, viny a bezradnosti akoby zrazu pominuli. Na chvíľu prestali existovať a jej duša sa aspoň na tú malú chvíľu prestala nenávidieť.

Mala by mať strach no nebála sa.

Keby sa nad týmto len zamyslela pred tromi rokmi, asi by sa prefackala a začala rozmýšľať nad niečím iným, nad čím asi rozmýšľajú ostatné mladé štrnásťročné dievčatá. Teraz bola táto situácia však úplne iná.

Ale predsa len sa ozvalo jej svedomie s myšlienkou že ju tu nechá samú. Môže jej to vôbec urobiť? Má ju vydať na pospas nezodpovednému človeku ako to on urobil jej samej? Predsa sama dobre vedela aké to je. Navyše ona vtedy mala štrnásť a Tália má pritom sotva štyri roky. Myšlienky ju donútili na chvíľu váhať.

Odhodila mobil na svoju starú rozheganú posteľ a zrak jej znovu spočinul na zrkadle. Pri pohľade na svoju opuchnutú a unavenú tvár ju znovu prepadol pocit nutnosti urobiť správnu vec. Nechcela stále trpieť za svoju veľkú chybu, ktorú už nikdy neodčiní.

Na okamžik zabudla na výčitky svedomia. Chrbtom ruky si zotrela pár sĺz stekajúce jej po lícach, ktoré si ani neuvedomovala, posledný krát na seba pozrela a vystretá s hlavou pyšne zdvihnutou otvorila dvere svojej izby a zamierila pomalými ale istými krokmi do obývačky.

Netrvalo dlho a už stála pri obloku vedľa gauča a pravou rukou sa načahovala otvoriť ho. Ruku položila na kľučku a zistenie že sa jej mierne trasie ju prekvapilo. Prstami ju pevne zovrela, silno ju potiahla a otočila. Silný vietor dopomohol k tomu aby sa okno rozletelo a ona skoro odletela sním.

Zhlboka sa nadýchla.

Pustila kľučku. Rukami sa podoprela o parapet a vyhupla naň. Pri pristátí na chvíľu stratila rovnováhu, prstami sa rýchlo zaprela o rám obloka a rýchlo ju naspäť nabrala.

Dlaňami a očami pomaličky prechádzala po ráme až pokým neotočila hlavu a zrakom nedopadla na mesto vonku. V hlave jej hučalo, takže jej chvíľu trvalo, kým začala naozaj vnímať.

Prestávalo pršať.

Kvapky sa pomaly prestávali liať z oblohy a z lejaku čo vonku robil neplechu sa stalo len skoro nebadateľné mrholenie. Fúkať však neprestalo.

Okno, na ktorom stála, smerovalo na západ a to jej dovoľovalo sledovať výjav, po ktorom bola polovica jej duše unesená a druhá bolestná. Po oblohe brázdili slnečné lúče a odháňali šedivé mračná a tie sa začali postupne strácať. Niečím jej to pripomenulo aj ju samú.

Sú ešte chvíle kedy sa snaží zahnať všetko zlé, ale nadlho to nikdy nie je, pretože nech sa snaží akokoľvek vždy začne pršať znova a kým cesty stihnú poriadne uschnúť ako jej duša vyzdravieť, prší opäť. Je to ako začarovaný kruh, ktorý sa nepretrhne.

Znovu sa jej v hlave vynoril záblesk spomienky na ktorú sa snaží už tri roky zabudnúť. Možno ho o chvíľu uvidí. Zavial studený vánok a ona sa striasla až do morku kosti. Tejto myšlienky sa priam zdesila. Ako malej jej brat povedal že keď človek zomrie jeho duša putuje do raja kde sa mu splnia každé jeho sny. A pokiaľ by to bola pravda ako by sa pred neho dokázala postaviť?

Znovu ju ofúklo a telom jej prepadla triaška. Srdce jej divo bilo, akoby každý úder kričal: „Skoč! Skoč!" A popritom jej hlava našepkávala aby zutekala do izby a zakutala sa do svojej teplej periny. Stisk rúk jej povolil a už-už sa chcela poddať nápadu zaliezť do postele.
Myšlienku ani nestihla dokončiť.

Zafundžal ľadový závan vetra, ktorý ju priam sfúkol z parapetu. Nestihla sa ani zachytiť a už len cítila ako padá. Zavrela oči. Nemohla sa nadýchnuť. Prepadnutá strachom, sa jej v hlave začal premietať celý jej život. Premýšľala o všetkých svojich štastných spomienkach. Spomenula si aj na veci, ktoré si predtým ani nepamätala.
Keď prišlo na rad jej nie moc obľúbené obdobie z očí jej vystreklo zopár slzičiek.

Slzy.

Môže vôbec mŕtvy človek plakať? Všetko sa udialo strašne rýchlo. Čas akoby sa zastavil a ona si až teraz uvedomovala ako veľmi ju bolí zadnica.

Otvorila oči. Žila.

Celá zmätená sa rozhliadla a zistila že sa znovu nachádza, celá ubolená v obývačke. Tento raz však nie sama.