Neznášať život

3.Kapitola

Viac info o príbehu môžete nájsť aj na: Spoznaj svojho autora. Prajem ničím nerušené a príjemné čítanie ;)

Okno pomaly zavrela s pohľadom upierajúcim na západ slnka. Po búrke na nebi nebolo ani stopy.

Myšlienky jej lietali všade možne prevažne ale mimo jej hlavy. Musela zakryť stopy- aspoň nejaká vec ju dokázala napadnúť.

Vybrala sa do kúpeľne pozrieť sa ako zle na tom vlastne je. Odpoveď dostala ihneď, ako náhle uzrela svoju tvár v zrkadle a naplašila tým samú seba.
Oči mala vpadnuté do tváre, k tomu úplne opuchnuté a červené. Líca mala rúžovo červenkasté od toho ako silno si zabárala tvár do rúk a kolien pri tom ako plakala. Vlasy mala ako jedno veľké vrabčie hniezdo a pár pramienkov a rukávy trička mala premočené od sĺz.

Pokiaľ by ju niekedy Tália takto zbadala neodpustila by si to.
Musí byť silná. Aspoň pre ňu.

Zohla sa nad umyvadlo a otočila kohútikom z ktorého sa začala prúdom valiť studená voda. Namočila si doň ruky a následne si vodou niekoľko krát opláchla celú tvár. Na to si ju potom poriadne vysušila a prikázala si byť kľudná a neplakať.

Roztrasene sa nadýchla, znovu pozrela na svoj odraz a zamierila si to do svojej izby kde strávila ešte niekoľko hodín písaním si do denníka a zízaním do stropu alebo okna.

Keď už slnko svietilo iba kúsok nad horizontom z chodby sa začalo ozývať šuchotanie kľúčami a otváranie dverí, hneď na to bolo počuť bachnutie tašiek o zem spolu s dievčenským chichotom, ktorý dokázal roztopiť dokonca aj to jej ľadové srdce.

,,Grace, sme doma!" ozval sa náhle hlas jej matky.

Nechcelo sa jej odpovedať. Keby sa ešte ozvala Tália, odpovedala by ale s touto osobou sa príliš do rozhovoru nehnala. S pohľadom upreným na strop sa ani nepohla.

,,Grace?" šepot Marthy Robernsovej sa rozoznej po jej izbe. Ona sa však neprestajne venovala plafónu a svojej matke nedopriala ani trochu pozornosti. Jediné čo už len začula bolo povzdychnutie a jemné zatvorenie dverí.

Pár nasledujúcich minút bol u nej kluď, no o chvíľu sa razom otvorili dvere a do vnútra sa rozbehla malá dievčinka. Vlásky jej poletovali sem a tam pri tom ako sa smiala a ošívala. Drobnými krôčkami pricupitala až k jej posteli a hneď sa na ňu zvalila. Modré očká jej žiarili tak ako kedysi jej samej. Rozmýšľala, že keby sa jej to čo za deň mienila spraviť aj podarilo, tá žiara by sa vytratila, zhasla a už tažko by sa vrátila. Poznala to totiž z vlastnej skúsenosti.

So smutným úsmevom ju pohladila po jej hebkých tmavých vláskoch a žmurkaním sa snažila zahnať prichádzajúce slzy.

,,Si smutná?" dievčinkina tvár odrazu postrádala úsmev a s rozmýšľajúcov tvárou z nej nespúšťala zrak.

,,Nie, niesom." snažila sa až s prehnane natešeným tónom nezaťažovať ničím svoju sestru.

Tália sa na chvíľu zatvárila aj pochybovačne ale hneď na to sa na Grace začala usmievať od ucha k uchu. V duchu si vydýchla a pokúsila sa tentoraz o čo najviac reálny úsmev.

,,Niečo som ti priniesla..." predniesla náhle záhadne a potmehúcky Tália. Grace povytiahla obočie a láskavo predniesla: ,,A čo také?" pričom sa začala mrviť, v tureckom sede, v snahe zazrieť čo to jej sestra tak tajne skrýva za chrbtom.

Tá sa znovu len zasmiala jej nádherným zvonivým hláskom a pomaly začala vyťahovať skovanú ruku za chrbtom, keď v tom jej s trhnutím zaborila niečo voňavé pred nos. Grace sa najprv poľakala ale potom ako sa spamätala zobrala si tú vec z Tálinej načiahnutej ruky. Trochu tú vec odtiahla a zistila že je to krepová rúžová margarétka navoňaná nejakým parfúmom. Usmiala sa na sestru a vo vrúcnom objatí si ju pritiahla k sebe.

,,Ďakujem ti, srdiečko. To si robila sama?" zamumlala s tým najmilujúcejším hláskom Tálií do vláskov.

,,Učiteľka v škôlke mi s tým trochu pomohla a požičala nám aj jej voňavku aby voňali ako naozajtné kvietky." zaštebotala jej do trička. ,,Páči sa ti?"

,,Och samozrejme že sa mi páči. Najkrajší kvietok aký som kedy dostala, ty môj kvietoček usmievavý." Začala si ju hojdať v náručí a ešte viac ju stískala.

,,Grace? Dusíš ma!" znovu sa jej zasmiala do trička, no miesto aby sa smiala s ňou ako Tália očakávala, preľakla sa a hneď ju pustila. Nie, nie, nie! Neudusí predsa svoju sestru! Nie! S vystrašeným výrazom Táliu chytila obomi rukami a začala ju prezerať.

,,Si v poriadku?" hlas sa jej triasol a bol plný obáv. ,,Prepáč, prepáč, prepáč..." stále s upreným pohľadom na ňu ju hladila po lícach a vlasoch, zatiaľ čo ju v očiach začali páliť slzy.

,,Nič mi nie je. Neboj sa. Grace to bolo len zo srandy." uprela na ňu starostlivý pohľad jej malá sestrička. Grace ju prestala hľadiť a pohľadom spadla do jej belasích očí.

,,Toto už mi prosím nikdy nerob...." povedala stále roztraseným hlasom a s pauzou za každým slovom.

,,Prepáč." šepla smerom k nej trochu zmätená Tália.

Grace ju znovu chytila v objatí, tentoraz však slabšom no stále rovnako hrejivom. Keď sa odtiahli začala vášnivá debata o tom s čím a ako sa Tália v skôlke hrala a zabávala. Okrem výroby krepových kvetín, jej sestra usporiadala aj čajové posedenie s plyšákmi, vyfarbovala omaľovánky, prerobila ako profesionálna architektka bývanie jednej rodinke bábik a dokonca išla aj na výlet až do Francúzka kam cestovala len na koni. Celú dobu to všetko pozorne počúvala pritom prikivovala alebo pridala aj nejaký neveriaci komentár.

Keď Tália skončila svoje rozprávanie, Grace sa znovu pozrela na rúžovú margarétku v jej rukách. Naozaj bola nádherná. Okvetné lístky neboli vôbec nerovné ako sa to stávalo ostatným deťom. Boli vo viacerých vrstvách a lepené tak dokonalo že keď sa na kvet pozrela prvý krát naozaj mala dojem že to je živá margarétka. Bude sa snažiť čo najviac rozvíjať jej talent.

Usmiala sa na svoju sestru, postavila sa na nohy, pristúpila k svojmu stolu a kvietok vložila do nádobky, ktorú používala na vodu keď maľovala.

Tália sa na ňu pozrela, zliezla z postele, pribehla k nej a tým že je ešte maličká jej objala nohy.

Vo dverách Gracinej izby sa zničoho nič objavila jej matka. Keď ich zbadala na tvári sa jej od úsmevu vytvorilo pár vrások

,,Grace, mimochodom niekto ťa zháňa."

Zamračila sa na mamu. Kto by už len ju zháňal?..

Martha kývla hlavou smerom do chodby. ,,Čaká vo dverách." oznámila jej a zmizla niekde v kuchyni.

Grace venovala zmätený pohľad na svoju sestru. Tá sa opatrne pustila jej nôh a s vyhlásením že počká u nej v izbe, skočila na posteľ kde si spravila pohodlie.
Grace sa zatial vidala smerom na chodbu zistiť s kým má tú česť.

Čakala hocikoho no ako náhle vo dverách zbadala jeho celá stuhla na mieste.

,,Dúfam že si sa už dostatočne upokojila a môžme sa konečne normálne porozprávať." zahlásil akoby nič a zašklebil sa na ňu.

-----
Kapitolku venujem osobe, ktorej vote a komentár ma veľmi potešili :3

Dúfam že sa časť páčila, hore máte aj pieseň pri ktorej som písala ^-^ see you later! ;)

Vaša mirka0027