Burned Mind. (Zayn Malik SK )

IV.

Nasledujúce 4 dni sa Zayn s Lusy nerozprával. Pár krát ju zahliadol, ale nešiel k nej aj keď zároveň chcel. Skôr utiekol, keď ju zbadal. Nechcel znovu rozoberať jeho mŕtvu sestru. Čím ďalej tým viac nad tým ale premýšľal. Vŕtalo mu v hlave, prečo sa oňho tak zaujímala. Prečo ju zaujímalo, prečo je taký, aký je? Prečo ju zaujímalo, čo sa vlastne stalo v ten osudný deň keď jeho sestra posledný krát vydýchla. 

V jeden deň sa Zayn zobudil a bol rozhodnutý. Povie jej to. Povie jej všetko. Niečo mu v hlave našepkávalo, aby to urobil. Možno sa mu uľaví, ak to niekomu povie. 

V škole ju hľadal celý deň, našiel ju až cez veľkú prestávku. Sedela na tráve a v rukách držala knihu. Tú istú čo predtým. Všimol si že má tú knihu stále. Kdekoľvek ide, má ju so sebou. Akoby čítala tú itú knihu dokoliečka. Pomalým krokom k nej prešiel a sadol si vedľa nej. Boli ticho. Obaja.

"Stalo sa to pred 4 mesiacmi..." Zayn pomaly začal ale Lusy ho prerušila.

"Nemusíš mi to vravieť ak nechceš..." pokrútila hlavou a jemne chytila Zayna za chrbát ruky. 

"Práve som ju viezol na tanečnú skúšku. Bola veľmi talentovaná. V ten deň sme sa stále hádali kvôli maličkostiam. Stále ma otravovala hlúposťami. Vytáčala ma. Nemyslela nič zle, nemal som svoj deň. V aute mi znova robila naprieky. Zrazu z úložného priestoru vytiahla moju zbraň. Nežili sme práve vo veľmi bezpečnej štvrti, mal som ju pre prípad núdze, keby nám hrozilo nejaké nebezpečenstvo. Waliyha nevedela že mám nejakú zbraň. Zo srandy na mňa zamierila, ale ja som to nebral za moc vtipné. Začal som po nej kričať aby mi ju okamžite vrátila späť. Nahol som sa aby som jej zbraň vzal z rúk ale...vystrelila. Nanešťastie do mojej sestry. Zľakol som sa, stratil som nad autom kontrolu a vošiel som do protismeru. Narazilo do nás ďalšie auto a stratil som vedomie. Zobudil som sa až v nemocnici, kde mi povedali že Wal zomrela. Nie na zrážku s autom, ale výstrelom. Vykrvácala. Mama a otec ma odvtedy nekontaktujú. Moje dve sestry sa snažili, ale neodpovedal som im. Neprišiel som ani na jej pohreb. Bol som zbabelý, hanbil som sa. Viem že to bola moja vina, ale nechcel som aby sa stalo niečo takéto. Svoje tri sestry som chcel len ochrániť, no nakoniec som jednu z nich zabil. " celý čas čo Zayn rozprával, sa na Lusy ani nepozrel. Nechcel vidieť jej tvár. Bál sa vidieť jej reakciu.  Bál sa pozrieť sa jej do očí. Radšej sa celú dobu pozeral na trávu okolo nich. Tváril sa akoby bola zaujímavá. Čakal čo Lusy povie, ale ona len mlčala, nebolo počuť ani jej dych. Zayn si na malú chvíľku myslel že odišla. Nebol by prekvapený, ak by naozaj odišla. 

Onedlho ale pocítil na svojej tvári jej malé a chladné ruky. Donútila ho pozrieť sa do jej očí. 

"Nie je to tvoja vina. Nie je to tvoja vina." pošepkala a neodtrhla svoje oči od tých jeho.

"Jediné čo si chcel, bolo chrániť svoju rodinu. To čo sa stalo, bola nehoda. Nemôžeš za to. Tak to napísal život. Minulosť už nezmeníš, no môžeš zmeniť prítomnosť. Musíš odpustiť sám sebe za to, že si sa obviňoval zo smrti svojej sestry. Môžeš ďalej žiť svoj život bez výčitiek. Môžeš ísť za svojou rodinou a všetko im vysvetliť. Môžeš ísť kedykoľvek na hrob svojej sestry a rozlúčiť sa s ňou. Môžeš sa posunúť ďalej o krok vpred. Jediné čo musíš urobiť je odpustiť sám sebe." počas rozprávania sa mu stále pozerala hlboko do očí. 

Zayn bol jej slovami uchvátený. Premýšľal nad nimi. Z jej slov sa to zdalo byť ľahké, ale nebolo. Nemohol si predsa len tak odpustiť. Bol presvedčený že za všetko mohol on, aj keď jej slová boli presvedčivé a lákavé. Možno si ale nechcel odpustiť. Možno sa chcel naďalej vnútorne týrať. 

"Ja nemôžem. Nie je to také ľahké ako si myslíš. Stratil som svoju sestru, potom svoju rodinu a nakoniec som stratil dôveru v sám seba. Ani ja sám sebe neverím, tak prečo veríš ty mne?" opýtal sa a preglgol ten obrovský knedlík v jeho krku.

"Pretože viem aký si. Nepýtaj sa prečo. Proste viem, že to nebola tvoja vina." palcom mu pohladila už oholenú pokožku na čeľusti a nakoniec úplne oddelila ruky od jeho tváre.

Chcel ju veľmi pobozkať. Medzi prsty chytil jej bradu a trocha pozdvihol. Skúmal jej tvár a zároveň sa k nej tvárou približoval. Zatvoril oči a nakoniec spojil ich pery do jemného bozku. Pomaly začali obaja hýbať perami, akoby boli v dokonalej rovnováhe. Po chvíľke sa od seba odtiahli. Lusy sa usmiala a dala Zaynovi ďalší bozk, čo ho donútilo usmiať sa tiež. 

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Lusy stála obďaleč a sledovala Zayna ako čupí nad hrobom jeho sestry. Bol tam už veľmi dlho, ale jej to nevadilo. Bola rada že ju nakoniec počúvol. Bude to teraz lepšie. Všetko bude lepšie. 

Keď Zayn položil na hrob kvety, vrátil sa k nej. Pritiahol si ju k sebe a objal ju. Potreboval objať tak ako nikdy predtým. 

"Ako to šlo?" Lusy mu s radosťou opätovala objatie. 

"Ťažko...ale zvládol som to." usmial sa na ňu a pobozkal ju do vlasov. Úsmev mu opätovala a ruka v ruke odkráčali z cintorína. 

Nepovedali si že sú pár. Proste robili veci ako pár. Nepotrebovali si to hovoriť, keď to tak obaja cítili. Zároveň ale Zayn nechápal, čo to s ním to dievča robí. Akoby ho prinútila jediným bozkom urobiť to čo chcela. Chcela aby odpustil sám sebe a tak aj spravil. Teda nie úplne, pracuje na tom. Snaží si odpustiť. Išiel na hrob svojej sestry a ospravedlnil sa jej. Konečne jej povedal zbohom.