Chalan v kapucni

EMMA

„Sadnite si tuto na chodbu. Práve ho operujú"- ukázala nám smer. Tam som na lavičke uvidela mamu. Rozbehla som sa k nej a hodila sa jej do náručia.

„Emma, je mi to tak ľúto"- rozplakala sa mama.

„Ty za to nemôžeš"- objala som ju ešte tuhšie.

„Bojím sa, že hej"- povedala mama.

„Zas ste sa hádali?"- spýtala som sa.

„Odchádzam na tri mesiace na Slovensko"- oznámila mi alebo vysvetlila prečo sa hádali?

„Kedy?"

„Zajtra ráno"- povedala takmer nečuteľne.

„Syn ti možno umiera a ty odchádzaš?!"- neverila som vlastným ušiam.

„Nemám na výber. Je mi to ľúto"- snažila sa ma objať. Ja som sa však nedala.

„Mne sa nemáš za čo ospravedlňovať. Ja ťa nepotrebujem v tejto chvíli"- ušla som odtiaľ. Skĺzla som sa na zem za rohom a nechala svoje slzy nech si tečú ako sa im zapáči. Toto nemôže byť pravda! Ktorá matka by dokázala opustiť svoje dieťa, ktoré možno bojuje o život? Adam je síce svojská osoba, ale lepšieho chalana pod Slnkom nepoznám. Nezaslúži si to. Ani jedno! Mal sa teraz niekde zabávať a nie byť na operácií. Bože, prečo? Prečo on?

„Princezná, poď si so mnou sadnúť na lavičku. Prechladneš tu na zemi"- jemne sa mi prihováral Martijn. Ignorovala som ho a ďalej sa utápala v slzách. Neviem ako, ale zrazu som stála na nohách. Martijn ma jemne chytil a odviedol k lavičkám. Krátko po tom ako sme si sadli, vyšiel doktor.

„Rodina Adama Bassa?"- spýtal sa.

„Som jeho sestra"- povedala som, keďže mama už zdrhla a zostala som tu len ja.

„A vaša matka?"- spýtal sa.

„Musela odísť"- odpovedala som s opovrhnutím. „Čo je s mojím bratom?"

„Je po veľmi namáhavej operácií. Nemôžem vám teraz povedať, ako to všetko bude pokračovať. Zatiaľ nie je nič potvrdené a ani vyvrátené. Všetko záleží na vašom bratovi, či sa rozhodne ostať tu medzi nami"- ľútostivo mi oznámil doktor.

„Môžem ísť za ním?"

„Až keď ho prevezú na izbu. Pošlem za vami potom sestru"

„A ten druhý, čo prišiel s ním?"- snažila som sa to povedať čo najzrozumiteľnejšie.

„Neviem vám povedať. Mal ho kolega. Môžem vám to však zistiť"- pousmial sa a odišiel.

„Ďakujem"- zvolala som za ním a znova som sa zosypala na zem. Martijn bol hneď pri mne. Postavil ma a pevne ma objal.

„Bude v poriadku. On sa len tak ľahko nevzdá. Však tu má teba"- chlácholil ma Martijn. Neviem ako, ale podarilo sa mu dostať nás naspäť na lavičku. Stále ma však jemne objímal. Položila som si hlavu na jeho rameno a utápala sa v slzách. Bolo mi jedno, že som tu s ním. Bolo mi jedno, že ma objíma. Bolo mi jedno, že jeho tričko bude celé mokré od mojich sĺz. Teraz ma zaujímalo jediné. Život môjho brata. A aj život toho druhého chalana.

„Môžete ísť za vaším bratom"- asi po hodine prišla konečne sestrička. Postavila som sa a chcela ísť za ňou. Všimla som si, že Martijn sa nemá v pláne postaviť. Pozrela som sa na neho s prosbou v očiach. Nezvládnem to sama...

Ležal tam. Napojený na prístroje. Bez pohybu. Bez života. Slzy mi znova zahmlievali pohľad. Vážne som prestávala veriť, že vôbec ešte nejaké mám. Skĺzla som na stoličku pri Adamovej posteli. Opatrne som ho chytila za ruku. Nebola studená, ale ani bohvieako hrejivá.

„Prosím, bojuj. Ja ťa potrebujem"- šepla som s hlavou na jeho hrudi.

„On to zvládne. Musíš mu veriť"- pocítila som Martijnovu ruku na mojom ramene. Zvrtla som sa pohľadom k nemu. A ani neviem ako a zrazu som ho objímala. Potrebovala som objatie. Adamove objatie.

„Musíte odísť"- vyhodila nás sestrička z izby.

„Chcem tu s ním ostať!"- pretláčala som pomedzi vzlyky.

„Nikomu tím nepomôžete. Môžete sa tu zastaviť zajtra. Mali by ste sa vyspať"- povedala.

„Ale..."- začala som protestovať.

„Princezná, ona má pravdu. Poď, odveziem ťa"- objal ma Martijn. Neochotne som s ním išla k autu. Otvoril mi dvere, pripásal ma a zavrel ich. Za pár sekúnd už štartoval auto. Ponorila som sa do svojho tichého plaču. Nevnímala som nič. Preto ma dosť vystrašilo zistenie, že nestojíme pred mojím domom.

„Čo tu robíme?"- spýtala som sa tichým hlasom.

„Nenechám ťa samú. Dnes určite nie"- povedal rozhodným tónom. Pomohol mi vyjsť z auta a viedol ma do domu. Zasvietil svetlo v predsieni a potom aj na schodoch. Nasledovala som ho až hore do nejakej izby. Predpokladám, že je to jeho izba, keď tu mal rôzne plagáty a fotky z koncertov. Sadla som si na posteľ a obdivovala som tie polepené steny. „Toto si obleč. Ja ti zatiaľ donesiem vodu"

„Vďaka"- povedala som mu a zobrala si od neho tričko s teplákmi. Vyzliekla som si svoje veci a natiahla som na seba jeho tričko a tepláky. Dal mi presne také tričko, ktoré som vždy chcela. Dokonca som si ho aj pár krát objednala, ale ani raz mi neprišlo. Prestalo ma to baviť.

„Em?"- podal mi pohár vody a ten som na hlt vypila. Uložil ma spať do jeho postele a išiel zhasnúť. Potom vyšiel z miestnosti.

„Martijn? Ostaneš tu prosím so mnou?"- povedala som to fakt tichým hlasom. Keďže už bola tma, nevidela som ako sa tvári. Pocítila som len ako si ku mne ľahol.

„Dobrú noc, princezná"- zašepkal, keď som sa k nemu privanula. Takto som zaspávala vždy s Adamom, keď mi bolo najhoršie. Bože, prosím neber si ho k sebe. Ja ho tu potrebujem...