Chalan v kapucni

EMMA

Prišla som domov o jednej. Nikde ho nebolo. Volala som mu minimálne desaťkrát...

Dve hodiny a on tu stále nie je...

Adam! Toto prestáva byť vtipné! Kde do čerta toľko trčíš, keď si mal byť doma! Ja ho raz vážne prizabijem! Robiť mi takéto nervy a hlavne po jeho nádhernom mesačnom spánku v kóme! Do čerta aj s chlapmi!

Štyri hodiny. V celom dome bola tma. Sedela som stále na gauči s mobilom v ruke a čakala kým sa ten idiot vráti. Keď som konečne začula kľúče vo dverách, postavila som sa rovno do chodby. Myklo ho, keď zasvietil a uvidel ma tam stáť.

„Em, toto mi viac nerob! Lebo chytím z teba infarkt"- zahundral si popod nos a začal sa vyzúvať. Stále som tam ticho stála a zazerala na neho. Prudko zodvihol hlavu, povzdychol si a povedal. „Vypusti to zo seba. Nemám rád tento tvoj pohľad"

„Čoby som ti mala povedať?"- nadvihla som obočie, ale pohľad som stále nezmenila. „To, že som skoro s Martijnom skončila v nemocnici. Teda on by možno skončil aj v márnici"

„Čo si mu urobila?"- skúmavo sa na mňa zahľadel.

„Nič v porovnaní s tým, čo urobím tebe"- zavrčala som potichu.

„Si horšia jak matka"- povzdychol si.

„Aspoň niekto sa stará"- mykla som plecom akoby ma vôbec neporovnal s mamou.

„Prosím?"- ozvalo sa za Adamom. Obaja sme skoro skolabovali, keď sa vo dverách objavila mama. Nevidela som ju od tej noci v nemocnici. Cca dva mesiace? Tak nejako...

„Počula si"- ozvala som sa prvá. Adam mal pred ňou väčší rešpekt ako ja. Ale to všetci bratia. Aj keď Josh to vedel riešiť vždy po svojom...

„Za toto sa mi ospravedlníš!"- povedala rázne mama a zavrela za sebou dvere a po schodoch sa vybrala do izby.

„Zabudni!"- odsekla som jej a Adam ma chytil za ruku. Škaredo som sa na neho pozrela. Stále som bola na neho naštvaná.

„Em, nemá to zmysel"- snažil sa mi prehovoriť do duše.

„Prepískla to! Veď si umieral a ona len tak odišla!"- vybuchla som a slzy som mala na hrane pohárika.

„Mala toho proste veľa. Predsa len je živiteľkou rodiny"- začal ju obhajovať Adam. Dosť ma to vytočilo. Vytrhla som sa mu zo zovretia a podišla som do kuchyne zobrať pár obálok.

„Prepáč, že ti kazím túto krásnu výhovorku, ale mohla si to dovoliť. A keby len na ten mesiac!"- vrazila som mu obálky do ruky.

„Čo to je?"- nechápal.

„Pozri sa"- výpisy minimálne troch účtov a na každom bola minimálna suma milión dolárov.

„Odkiaľ to máš? A čo to do pekla je?"- prevŕtal ma pohľadom.

„Môžem ti odpovedať len na prvú otázku. Od poštára. A na druhú by som sama chcela vedieť odpoveď"- povzdychla som si. Adam sa pozeral raz na mňa a raz na výpisy. Mama nám niečo tají...

Nemohla som spať. Celý čas som sa len prehadzovala. Nakoniec som sa postavila a odišla som do Adamovej izby.

„Nemôžeš spať?"- ozval sa tichý Adamov hlas. Automaticky sa mi posunul, aby som si mala kde ľahnúť.

„Štve ma to! Celá táto rodina ma štve! A to už pekne dlho!"- sťažovala som sa mu.

„Keď zmaturuješ, môžeš odísť kam len chceš alebo prísť za mnou. Em, si moje všetko"- usmial sa.

„To som už niekde počula"- zamrmlala som si a pousmiala sa.