Som iba človek

Strecius

Pozrel som sa na Carly. „Mám ísť prvý?" spýtal som sa.

„V žiadnom prípade. Ak by som tu zostala sama, možno by som nenabrala odvahu skočiť," uvažovala.

„Tak skočíme spolu." Chytil som ju za ruku a usmial sa, aj keď som na to vôbec nemal chuť. „Neboj sa. Všetko dobre dopadne." Pocítil som stisk jej ruky.

„Prečo, Shane? Prečo sa to stalo práve nám?" zaúpela Carly.

„To je otázka, na ktorú my nevieme odpoveď," povedal som a potom som sa na pár sekúnd odmlčal. „Musíme skočiť, kým nás tie svine nevyňuchajú."

Keď Carly ledabolo prikývla, pokynul som hlavou, aby skočila. Celá sa knísala a očividne sa jej točila hlava. Jej hrudník sa nepravidelne nadvihoval a klesal. Bolo vidno, že je nervózna. Ešte raz som ju chytil za ruku. „Pokoj, Carly. Uvoľni sa."

Dala na moje slová a o pár sekúnd dýchala pomaly a pravidelne. Pozrel som sa dole, v duchu sa prežehnal a nahlas vykríkol: „Teraz!"

Keď sa moje nohy odlepili od zarastenej zeme, pocítil som veľký strach. No musel som svoje telo udržať v rovnováhe, aby som dopadol s nohami nadol. Pri dopade z takejto výšky v inej polohe by sa hladina vody premenila na betón a rozčapil by som sa v nej ako na kameni. Moje telo ošľahávali poryvy vzduchu, cítil som mierne preťaženie a čakal na náraz.

Zrazu moje telo pohltila priezračná voda, ktorá následne vyprskla vysoko do vzduchu a následne dopadla naspäť v malých kropajach. Na tvári som pocítil osviežujúci chlad. Otvoril som oči a uvidel tie najrozmanitejšie ryby a čudesné tvory, ktoré odo mňa prchali ako mladé srnky pred predátorom.

Pár metrov vedľa mňa som zazrel Carly, ako pláva na hladine. Chvatne som zapádloval rukami a začal som stúpať hore. Vynoril som sa a zhlboka nadýchol. Z vlasov sa mi spustila hromada kvapiek, ktoré končili v dopadom sčerenej vode.

„Si v poriadku?" starostlivo som sa opýtal Carly a pohladil ju na lícnej kosti.

„Myslím, že áno," hlesla, no vtom si rukou zakryla ústa a prstom ukázala za mňa.

Keď som sa obrátil, uvidel som telo, ktoré plávalo na hladine. No bolo nehybné. Spod neho sa hrnula krvavá škvrna, ktorá sa rozprestierala čoraz väčšmi.

„Chudák," ľútostivo som prehodil a sklopil zrak. Koľko ľudí kvôli mne ešte zomrie? pýtal som sa v duchu.

„Poďme. Ešte stále nie sme v bezpečí," posúrila ma Carly a preplávala k brehu. Keď som sa vyštveral na boľavé nohy, objavila sa v mojej duši aspoň štipka optimizmu. Ak sme prežili toto, tak sa k lodi musíme dostať celý, uvažoval som.

No vtom som si všimol jednu vec, ktorá sa na tomto mieste zmenila. Chýbal tu transportér, ktorým sme prišli. Všetky moje nádeje pohasli, pretože bez transportéra nám bude cesta trvať oveľa dlhšie a tie krvilačné monštrá nás polapia ako nič.

„Nie je tu transportér. Musíme si pohnúť," oznámil som mojej spoločníčke a okamžite som vykročil vyjazdenou cestičkou, kde prednedávnom spočívala bujná húština. Bolesť v nohe neprestávala a po niekoľkých desiatkach metrov som nevládal. Sadol som si na zem a zahľadel sa na Carly.

„Tá bolesť ma ničí," precedil som pomedzi zuby a pozrel sa na ranu. Prúdilo z nej veľmi veľa krvi, čo vysvetľovalo, prečo sa mi točí hlava a som tak hrozne vyčerpaný.

„Musím ti tú ranu ošetriť," kľakla si vedľa mňa strhaná Carly, ktorej zlaté vlasy, zopnuté vo chvoste, viali v jemnom vánku.

„Na to nie je čas," okamžite som zamietol.

„To ani na vysedávanie v prírode," zabrblala Carly a z brašny na jej boku vybrala lekárničku. „Musím ti to krvácanie zastaviť."

„Tak fajn. Vidím, že názor nezmeníš. No poponáhľaj sa," úpenlivo som povedal. „Nevieme, ako ďaleko sú," zachripel som, keď si prezerala moju prebodnutú nohu a prstami posúvala potrhané mäso.

Nespokojne pokývala hlavou a zvraštila obočie. „Máš tam triesok ako čert pleva," zahundrala. „Akoby ti uprostred nohy explodovala drevená triešť."

Vyprskol som, keď mojou nohou prešla pálčivá bolesť. Mihol som pohľadom na Carly a všimol si, ako sa snaží z nepeknej rany vybrať zopár triesok. Nevládal som ďalej podstupovať túto tortúru.

„Dosť!" skríkol som.

„Jasné. Len som to skúsila. Nemáme čas a ani prostriedky na vyberanie triesok. Musí to počkať," povedala a z lekárničky vytiahla gázový obväz. Pocítil som v mieste zranenia tlak, ktorý bol vytváraný elastickým obväzom.

„A je to," vyhlásila Carly, keď na obväze zaviazala uzol.

„Ďakujem, láska," usmial som sa ďakujúc a prijal od nej bozk.

Postavil som sa a všimol si jemnú zmenu. „Je to lepšie. Stále to bolí, no dá sa to vydržať. Naozaj ďakujem. No teraz už poďme."

Kráčali sme rezkým krokom, miestami sme nahodili poklus. Nemal som pojem o čase no odhadoval som, že mašírujeme už urputných dvadsať minút, keď vtom sa pred našimi zrakmi objavila loď Strecius. A vedľa nej transportér. Žeby ho použili Lewis a Frank? rozmýšľal som.

Podišli sme bližšie. Môj zrak zaujalo niečo podozrivé na zemi. Niečo veľmi podozrivé. Bolo to ľudské telo. Dočerta, hádam sa tie potvory nedostali až sem, obával som sa najhoršieho.

Pribehol som bližšie, kľakol si k mŕtvole a obrátil ju. Tú tvár som okamžite spoznal. Bol to Lewis. No nezomrel pričinením domorodých tvorov. V hrudi mal vypálenú dieru laserom. Vtom som pochopil, čo mi chcel Frank povedať v smrteľnej agónii. To Baker zastrelil Lewisa. Ale prečo? Pretože som ho pred všetkými ponížil? Potreboval si na niekom vybiť zlosť? chcel som vedieť odpovede na plno nezodpovedaných otázok.

„Panebože, ten sviniar," vycerila Carly zuby od hnevu a udrela päsťou do neďalekého kmeňa.

„Chudák, Lewis. Bol to skvelý vojak," uznanlivo som pokýval hlavou a prešiel prstami po jeho ešte stále otvorených viečkach. „Odpočívaj v pokoji."

Vtom mi začalo škrieť dušu niečo iné. Spomenul som si na Scotta a na to, ako som sa s ním nemohol ani rozlúčiť, keďže zmizol z tohto sveta za pár sekúnd. Tak rád by som ho naposledy videl, priateľsky objal a povedal mu, čo pre mňa znamenal. Bol mi ako mladším bratom, ktorého som vždy poučoval. Hádam sa raz v posmrtnom živote stretneme.

Pozrel som na Carly, ktorá na mňa po celý čas hľadela. Pochopila, aké myšlienky sa mi mihajú hlavou. Podišla ku mne a objala ma. „Scott ťa mal veľmi rád. Teraz na teba určite dáva pozor zhora."

Zasmrkal som a pohladil Carly na tvári. Ďakujúc som sa na ňu usmial a zmenil tému. „Musíme sa dostať dovnútra." Podišiel som k zasunutom mostíku lode. „S kapitánom sa nevieme spojiť, takže to budeme musieť nejako otvoriť zvonku."

„Ako pilotka lode poznám bezpečnostný kód. Otvorím ich," teatrálne vyslovila blondína a prešla k červenému tlačidlu povedľa mňa. Naťukala niekoľko číslic a stlačila gombík. Zrazu pred nami zasyčali hydraulické mechanizmy a zo štrbín vyliezli kúdole vodnej pary.