20:10
Ach,Bože môj prečo len začala škola?! Ja chcem ešte prázdniny.Prvý deň a cítim sa jak vyšťavený citrón.To vstávanie ma raz zničí.Ani k svojej vlastnej skrinke som skoro netrafila.
,,Pozor lebo zasa narazíš."počula som za chrbtom známy hlas.Zvrtla som sa a už-už,že na nho niečo nakričím,no keď som uvidela tie oči,skoro som sa roztopila a v mysli mi začali behať myšlienky zo silvestra.Už ste uzavreli mier povedal mi hlas vo mne.
,,Ach...áno mala by som dávať lepší pozor.Máš pravdu."usmiala som sa.
,,Lucy?"
,,Áno?"
,,Neišla by si...hm...niekedy...von?"trochu sa zakoktal ale vydral to zo seba docela v pohode.Na internete, napísať to, je asi ľahšie :D.Už som sa chcela zasa na niečo vyhovoriť,ale napadlo mi,že som dala Vii ten sľub.
,,Hmm...dobre a kedy?"
,,Čo tak v piatok? Nemáš tréning?"
,,Nie nemám.Tak v piatok teda.A o koľkej?"
,,O koľkej ti vyhovuje."
,,Môže byť o piatej?"
,,Dobre,tak v piatok,o pitej...príď pred kostol.Budem ťa čakať."usmial sa na mňa a mieril do triedy.
Len čo som sa otočila pribehli Via Miška a zaplavili ma otázkami.
,,O čom ste sa rozprávali? Ideš s ním von? Kedy? O kolkej?..
,,Miška kludni sa!"trochu som zvýšlila hlas aby ma bolo počuť.
,,Áno idem s ním von...v piatok."povedala som a snažila som sa aby to znelo čo najkľudnejšie.
Miška s Viou súčasne zapištali a pár žiakov sa obzrelo naším smerom.Niekedy sa pri nich cítim ako debil :D.
,,A o kolkej?"vyzvedala Via a Miška už natŕčala uši.
,,Nemusíte vedieť každý detail.Niečo si nechám preseba." vyplazila som im jazyk a začala som sa smiať.
,,Počkať.Nie je na chodbe nejako ticho?"ozvala sa Miška.
,,Do kelu kedy zvonilo?!"odpovedala som otázkou.
,,Pred piatimi minútami."Via sa pozrela na hodinky.
,,Za päť minút je neospravedlnená hodina.Tak si švihnime ešte to stíhame." povedala som a rozbehla som sa hore schodmy.Počula som,že išli za mnou.Už som išla otvoriť dvere našej triedy,keď ich niekto otvoril skôr a celou silou ma zhodili na zem.Jak som padala snažila som sa zachytiť na ruky.Cítila som, že mi v zápestí niečo puklo.
,,Au!" zvrieskla som na celú chodbu.
Nevedela som s ním hýbať.Len veľmi ťažko a strašne ma to bolelo.
,,Prepáč strašne ma to mrzí,ani netušíš ako.Išiel som pre triednu knihu,nevedel som,že budeš za dverami.Vážne, prepáč mi to."Bol to Miro. A znel dosť ustarostene.Zadívala som sa mu do tváre. Pri tom pohľade som opäť mala chuť roztopiť sa.Cítila som,že bolesť povolila ,ale hýbať som s ním ešte nevedela.Až teraz som si uvedomila,že ešte stále sedím na dlážke.Rýchlo som sa postavila.
,,Odpustíš mi to?"opýtal sa ma a bolo počuť,že ho to naozaj mrzí.
,,Áno,vlastne je to aj tak moja vina,lebo som neprišla v čas."
,,Ale ja som nemusel tak silno otvoriť."
,,Nemohol si predsa vedieť, že tam budem."
,,Mala by si si na to dať rýchlo niečo studené nech ti to nenapuchne." povedal lebo videl ,že ten rozhovor by pokračoval až do nekonečna.
,,Nemám po ruke nič studené a studená voda mi nepomôže."povedala som mu a všimla som si,že Via s Miškou tam ešte stáli.
,,Môžte povedať učiteľovi,čo sa stalo..a že som si išla požičať obväz zo školskej lekárničky."
,,Jasné ideme. Poď Via."vošli a zatvorili za sebou dvere.
,,Tak ty choď pre tú triednu a ja idem zatiaľ pre ten obväz.Len škoda,že tam nie je aj ľad." otočila som sa a namierila smerom do Biologickej učebne(tam sú tie obväzy).
,,Počkaj..." otvoril okno a z parapetnej dosky zobral vrstvičku zamrznutého snehu.
,,Nech sa páči...ľad." usmial sa.
,,Ďakujem." povedala som a išla do tej Biologickej.Je vlastne len kúsok od tiaľ.
Keďže to bola pravá ruka, tak na hodinách som nemusela písať.Aspoň nejakú výhodu to má.
Keď sme vyšli zo školy, aj s Miškou a Viou,gulovačka bola v plnom prúde,pretože cez deň nasnežilo.
Oni dve sa hneď pridali,ale ja som nemohla s tou rukou.A s ľavou hádzať neviem. Zakričla som im,že už idem domov.Zakývali mi a ešte tam ostali.
Tak som išla sama ale nevadilo mi to.
,,Hej! Lucy!"zakričal na mňa Miro.
,, Čo je?" otočila som sa.
,,Aj ja už idem domov.A ideme rovnakým smerom tak nemusíš ísť sama."
,,Aha okej."
,,Už so zápästím vieš hýbať?"
,,Áno...trochu hej,už to je lepšie.Nebyť toho ľadu.." zasmiala som sa a on tiež.
,,Tak ten piatok platí?"
,,Hej.Platí."
,,Uf.Myslel som si že mi to neodpustíš."
,,Veď som ti hovorila,že to bola moja vina."
,,Tak trochu vina oboch."
Ani som si neuvedomila a boli sme pred mojím domom.On ma odprevadil až domov.
,,Tak ja už teda pôjdem."povedala som a usmiala som sa naňho ako poďakovanie za odprevadenie.
,,Tak ahoj teda."povedal ale obaja sme zostali stáť na mieste.
Pozrel sa na mňa zvláštnym pohľadom.Vedela som,že uvažuje nad tým či ma má pobozkať,ale o ďalší bozk som nestála.Rýchlo som sa spamätala a objala som ho.Objatie mi opätoval.Počula som tlkot jeho srdca, pri ktorom sa moje rozbúchalo ešte silnejšie a len som sa modlila nech necíti aj on môj.
,,Tak teda ahoj" otočila som sa,otvorila bránu a zmizla v dome.
Ospravedlňujem sa za meškanie.Ale dúfam ,že aj táto časť sa vám bude páčiť.Dajte hlasy a komenty ,ak by som mala niečo zmeniť napíšte.Snáď vás môj príbeh nenudí.Ale je to môj prvý ,tak preto prosím o rady.Ďakujem
Sandie
