21:17
No ták.Učím sa geografiu a stále mi to nejde do hlavy.Prišla mi správa.
Ahoj,potrebujem sa s tebou porozprávať.Čakám ťa pred tvojím domom.
Miro.
Prosím? On sa chce so mnou porozprávať? Teraz? A o čom? A načo vlastne? Veď sme sa týždeň nerozprávali.A zrazu dôjde rovno pred môj dom.
Absolútne sa mi tam nechcelo ísť.Ale niečo má donútilo.
Zišla som dole po schodoch.
,,Lucka kam ideš? "
,,Za spolužiakom pre úlohy.Je pelred domom."Musela som zaklamať ,lebo rodičia nevedeli ,že som sním bola vonku a že na malú maličkú chvíľku bolo medzi nami možno aj niečo viac.
,,Tak dobre ale ponáhľaj sa."
,,Okej."
Narýchlo som si na seba hodila bundu a obula si topánky ktoré som si ani nezaviazala.Vyšla som pred bránu.Stál tam.
,,Čo chceš?" bezcitne som začala.
,,Vieš, to čo sa medzi nami stalo.Nechcem ti robiť nádeje.Proste to bolo moc rýchlo..."
,,Chápem,len si ma využil.Neviem čo si si myslel ,že či keď budeme kamaráti tak to bude inak alebo čo.Načo si so mnou vlastne uzavrel mier?Ja som taká sprostá,hneď som mala vedieť ,že ty by si s nikým dobrovoľne mier neuzavrel.Bola to stávka alebo čo? Bavil si sa dobre?..."
,,Nechaj má hovoriť!" zvýšil hlas pretože vlastne som mu skočila do reči.
,,Proste som si uvedomil,že sme ešte mladí na vážnejší vzťah.Chcem si ešte užívať voľnosť...potom to bude ťažšie ver mi.Nech takéto vzťahy riešime až keď budeme starší."
,, Ale čo...zrazu si dajaký múdry." trochu sa mi roztriasol hlas a bála som sa že sa rozplačem.
,,Okej ,máš pravdu ,ale nemohol si mi to povedať ešte neskôr?!"použila som sarkazmus.
,,Prepáč. " povedal,ale nedalo sa mu vyčítať z tváre čo si myslí.
,,Ahoj." odpovedala som surovo a zvrtla som sa na päte.Otvorila som bránu a ponáhľala som sa dovnútra.
Rýchlo som sa vyzliekla a bežala do izby.Nevšímal som si skumavy pohľad mamy.Ani neviem či sa na mňa pozerala.Ľahla som si na posteľ. Na chvíľu ma napadlo pozrieť sa cez okno či tam náhodou ešte nestojí.Ale keby ma zbadal vyzeralo by to ,že o nho ešte trochu stojím.J a fakt neviem.Neviem čo si mám myslieť...čo som spravila zle?Naozaj si myslí len to že sme ešte mladí na vzťah?Ale veď to sú bežné výhovorky.Nie, určite to nemyslel naozaj.Hlava mi išla prasknúť.Zavrela som oči a na líci som pocítila teplú slzu.Zasa plačem.Neplač.On ti za to nestojí.Hovorilo mi niečo vo mne ale mne sa aj tak plač nezastavil.
,,Lucka?"ozvalo sa pri dverách.
,,Ahoj mami."rýchlo som si utrela slzy a snažila som sa tváriť normalne.
,,Preco plačeš?Je ťa počuť až dole."povedala ustarostene.Fakt sa mi nechcelo jej to celé rozprávať ,ale nemala som inú možnosť.Uz sa mi nechcelo jej klamať.Dost že som utajila to, že som bola s Mirom vonku.
,,Poviem ti to ale je to na dlho."povedala som a zasa sa mi do očí nahrnuli slzy.
,,Dobre počúvam."
,,Vieš...na tom silvestri...medzi mnou a Mirom prebehla iskra.A potom sme boli aj spolu vonku...a ja som celý ten čas k nemu niečo cítila.A pripadalo mi že aj on kj mne.Ale dnes sa v škole správal tak divne...A teraz mi prišiel povedať, že mi nechce robiť zbytočné nádeje...vraj sme na vzťah ešte mladí..."pozrela som jej do očí a rozplakala som sa ešte viac ako predtým.Objala ma.Objatie som jej opätovala.Nevravela nič.Bolo ticho.Izbou sa ozývali moje vzliky.Len sme tam tak sedeli na posteli.
,,Mami?"
,,Áno?"
,, Prečo si ticho?"pozrela som jej s uslzenymi očami do jej očí.
,,Neviem čo mám povedať.Viem presne ako sa cítiš."
,,Tak prečo nič nevravíš?"povedala som jej to trochu vyčítavo ale trochu aj chápavo.Možno som ani nechcela aby niečo hovorila,ale to ticho má znervózňovalo.
,,Neboj...veď on raz zistí o aké úžasné dievča prišiel."
,,Ja že som úžasná?"Nechápavo som na ňu pozrela.
,,Áno si úžasná...a raz ťa bude mať niekto rád takú aká si."
,,Ale ty to musíš povedať...si moja mama.To mamy svojim deťom hovoria."
,,Nehovorím ti to len preto, že som tvoja mama."
,,Ale áno.Ja nie som taká úžasná.A už vôbec nečakám, že ma niekto niekedy bude chcieť.A ak áno tak nebudem chcieť ja jeho.Ja chcem Mira..."došiel ďalší nával sĺz.
,,Teraz možno chceš len jeho...Ale neskôr..."
,,Ani neskôr...ver mi."
,,Nie dievčatko moje, ty ver mne...ja som to už zažila...viem o čom hovorím."
,,Aj ja viem o čom hovorím."tvrdohlavo som odvetila a ešte stále mi slzy nešli zastaviť.
,,Dobre..nebudem ťa teraz o tom presviedčať..raz to pochopíš aj sama."
,,Ale ja to nechcem pochopiť...Ja chcem Mira ...nikoho iného."myslela som ze už to pôjde zastavit,no hneď ako som vyslovila tu vetu...slzy neprestávali.Jvedomila som si, že som stále v objatí mamy a mám mokré vlasy od sĺz.A ona má mokré tričko.
,, Prepáč.."odtiahla som sa a ospravedlňujúco som pozrela na jej tričko.
,,To nič."chápavo na mňa pozrela a pohladila ma po vlasoch.
Opäť som ju objala a zostalo ticho.O chvíľu odišla no ja som už nevládala sa na ňu ani pozrieť.N a geografiu som totálne kašlala a ani neviem ako som, so slzami na licach, zaspala.
Prepáčte za straaaaašne dlhé meškanie.No ja som najskôr chcela s týmto príbehom skončiť.Mala som stále menej a menej videní a hlasov.Myslela som že sak načo to písať ,keď to aj tak nikoho nebaví.No potom ma sestra presvedčila a ja s nádejou dúfam ,že sa tu nájde pár ľudí ktorých by to bavilo.
Sandie
