Rider

28

Preteky.

Jeden z mnoha dôvodov prečo sa ľudia odhodlajú jazdiť. Toto mali byť však iné preteky. Na tieto totiž šla aj Evelina so Stalghaierom. Po mesiaci intenzívneho tréningu, rád a zdolávania limitov sa naskytla príležitosť. A tréner sa ju odhodlal využiť. Prihlásil Evelinu na preteky v parkúre, stupňov Z, ZL a L. Evelina o sebe pochybovala. Neverila, že by to všetko zvládli. Hlavne, keď išli jeden za druhým. Stalghaier bol neuveriteľný kôň a vedela, že to zvládne, skôr pochybovala o sebe... Nikdy netvrdila, že je dobrá jazdkyňa. Väčšinou sa o jazdení ani nerozprávala. Ale týchto pretekov sa jednoducho musela zúšastniť. Už len kvôli trénerovi... A tak sa stalo že sa ich zúčastnila. Zetko bolo ľahké, na dráhu vstupovala sebavedomo a s úsmevom. Kôň pod ňou najskôr miloval súťaže. Vždy sa pri nich správal ako profík. Aj teraz tomu nebolo inač. Nacválali na prvú prekážku, následne na druhú tretiu aj štvrtú (budem to brať tak, že tu nie je rozoskakovanie, inač by to bolo veľmi dlhé) a následne aj posledné dve. Rýchlo a bez chyby. Niet divu že dosiahli prvého miesta. ZL šli rovnako. Konkurencia bola väčšia, ale zvládli to. L-ko šla už Evelina so strachom. Bála sa, že ho zle navedie alebo niečo pokazí. Aj jediný jeden tretný bod mohol znamenať veľa. Pozdravila sa porote a následne sa rozbehla po dráhe na prvú prekážku. Nie. Nebála sa toho, že kôň niečo zhodí. Stalghaier za ňu robil väčsinu práce. Vlastne, takmer všetku. Mohli by mu na chrbát priviazať handrovú bábiku a keby poznal poradie, vyhrá aj s ňou. Poradie si pamätala dobre. Prvá, druhá, tretia, štvrtá potom rada troch a následne oxer na ľavú ruku. Prešli to. Všetko.

No, a tak sa stalo, že sa Evelina so Stalghaierom nominovali na majstrovstvá štátu.