Eichen house [SK Stydia fanfiction]

1

Lydia sedela na posteli a s hrôzou hľadela na dvoch mužov blížiacich sa k nej. Jej matka stála vo dverách jej izby tváriac sa neúprosne, aj napriek slzám, ktoré sa žmurkaním snažila zahnať. Lydia tomu neverila. Neverila, že by kvôli nej tá žena vyronila čo i len jednu slzu. Všetko to bolo iba pretvárka tej dokonalej dámy. Nanešťastie, ona nebola dokonalá dcéra. A práve pre to bolo potrebné sa jej zbaviť.

„Mami, prosím nie!" vzlykla. Jej hlas sa odrážal od stien jej izby. Stien, ktoré už pravdepodobne neuvidí. Znelo to ako zúfalý výkrik o pomoc.

„Je mi to ľúto, dcérka, ale je to jediné miesto, kde ti môžu pomôcť." Hlas jej mamy znel tak prívetivo, tak bezstarostne, až Lydiu striaslo. Už to nemohla dlhšie vydržať. Všetka tá bolesť a strach, o ktorom jej šepkali tisícky hlasov, bola jednoducho príliš. Rozkričala sa, aby to všetko zo seba konečne dostala. Aby ich aspoň na chvíľu utíšila. Dokonca i tí hrôzostrašní muži v bielom sa prikrčili pri hlasitosti toho kriku. Ten moment však netrval dlho. Podišli k nej. Ani si nevšimla ako sa to stalo, no jednému z mužov sa medzi prstami zaleskla ihla a vzápätí Lydiu zaplavila úľava z injekcie. Bezvládne padla do rúk jedného z doktorov, no predtým ešte pozrela na matku.

„Mami, z toho miesta kričí smrť," boli jej posledné slová predtým, než zavrela oči.

Prebrala sa na chlad sálajúci zo štyroch bielych stien. Bola to celkom iná miestnosť, než jej izba. Pripomínalo to skôr celu. Až na lôžko v rohu štvorcovej miestnosti tam nebolo vôbec nič. Iba jedno malé zamrežované okno, cez ktoré prenikalo len chabé svetlo, napovedajúce jej, že je ešte deň. Vo vzduchu sa vznášal zápach čistidiel a plesní. Prikrývka na lôžku, ktorá možno bola kedysi biela, bola zatuchnutá a ťažká. Pravidelne sa z okolitých izieb ozýval desivý výkrik alebo bláznivý smiech a Lydii zišlo na um, že ak nezošalela doteraz, na tomto mieste ju to celkom iste čaká.

Nedokázala zaspať, aj keď si to veľmi priala. Z okienka sa šírila tma a vypĺňala celú izbu. Dvaja strážnici chodili po izbách a zakaždým, keď za sebou zabuchli dvere, Lydia nadskočila. Ako dlho to bude trvať, pomyslela si. Ako dlho bude trvať, kým tu zomriem?