Eichen house [SK Stydia fanfiction]

2

(o dva mesiace neskôr)

Lydia bez akéhokoľvek pohybu ležala na tvrdej posteli. Upierala oči na strop nad sebou, ale nevnímala ho. Za ten dlhý čas strávený na tomto odpornom mieste získavala informácie. Zistila, kto vlastne je a naučila sa svoje schopnosti ovládať. Naučila sa ako presmerovať svoj hlas a urobiť z neho zbraň. Pozorovala a všímala si zvyky lekárov a dozorcov. V hlave mala ich presný rozpis. A dnes večer odtiaľ ujde.

Hliadke skončí služba presne dvadsaťtri minút po tom, ako skontrolujú jej izbu. Akonáhle odišli, začala odpočítavať. Jeden, dva, tri... O tisíc tristoosemdesiat sekúnd vyskočila z postele a postavila sa pred dvere. Všetok ten strach, hrôza a adrenalín sa v nej zbierali práve k tomuto okamihu. Vykríkla, tak hlasno ako len dokázala a rukami vrazila do tých dvier, ktoré ju mesiace držali zamknutú pred svetom. Podarilo sa. Rozpadli sa na kusy a stena v ich okolí popraskala. Lydia vybehla z izby, vedomá si toho, že takýto hluk neostane dlho bez povšimnutia. Rátala s tým, že narazí na prekážky a bola pripravená sa brániť, ale na jej prekvapenie sa žiadne nevyskytli. Chodby ústavu Eichen house boli celkom prázdne. Ani jeden zo strážnikov sa neomeškal s odchodom. Bolo jej to podozrivé, ale nemala čas sa nad tým zamýšľať. Ak chce odtiaľ utiecť, musí konať. A v tom to začula. Prichádzajúce auto. Kto by sem chodil uprostred noci? Čo ak sú odtiaľto? Ale čo ak sú to len návštevníci? Môže ich premôcť a vziať im auto. Môže utiecť. Môže byť voľná. Musí to skúsiť, za každú cenu. Jej krik rozbil sklá okien a Lydia cez jedno z nich vyskočila do noci. Bola vonku. Bola mimo tej hroznej budovy. Konečne cítila na svojej pokožke čerstvý vzduch a aj keď ju mokrý chodník chladil do chodidiel, užívala si ten pocit. Svetlá auta ju na chvíľu oslepili, no neprestávala bežať. Až keď bola opäť schopná vidieť, všimla si, že beží do pasce. Dvaja muži držali okolo ramien chlapca približne v jej veku. V tých mužoch spoznala personál Eichen house.

„Tak tu si, ty malá špina," ozvalo sa za ňou. „Neboj sa, dostaneš, čo si zaslúžiš." Obzrela sa a uvidela ďalších troch mužov, ako kráčajú k nej. Ako to, že si ich predtým nevšimla? Mohla sa rozkričať, mohla sa s nimi pokúsiť biť, no bolo to zbytočné. Nebola schopná ani toho najmenšieho pohybu, bola ochromená strachom. Prebrala ju až bolesť v pravom líci. Jeden z nich jej vrazil . Zatackala sa, no nespadla na zem, ako počas prvých dní. Už bola na ich údery zvyknutá. Z posledných síl zo seba vydala výkrik. Všimla si ako na ňu ten chlapec prekvapene hľadí a ako si ostatní zakrývajú uši. Rozbehla sa k bráne, ale už bolo neskoro. Na chrbte pocítila úder a potom jej telom prešla vlna elektriny.

Chlapec sa pokúsil vytrhnúť tým dvom, aby jej pomohol, no rýchlo ho zastavili.

„To by som ti neradil, chlapče. Ak tu chceš prežiť, budeš sa musieť naučiť dodržiavať pravidlá."

„Je zranená, nevidíte? Toto určite nie je liečebná metóda!"

„Len pokoj, táto kvetinka je veľmi dobrá herečka. Bude v poriadku." Ešte raz pozrel na to dievča, predtým než ju odtiahli preč. Bola mu povedomá, no netušil odkiaľ.

Čakal v spoločenskej miestnosti, kde boli všetci pacienti nútení stretávať sa. Dúfal, že ju uvidí, aby sa uistil, že jej príliš neublížili, ale neukázala sa.