Eichen house [SK Stydia fanfiction]

5

Nemôžem zaspať, nesmiem zaspať, opakoval si. Nevedel, že už je neskoro. Jeho telo upadlo do hlbokého spánku, no jeho myseľ stále pracovala. Začínal cítiť, že niečo nie je v poriadku. Triasol sa, ale nie od chladu.

„Nevpustím to, nie, nevpustím to." Spomenul si na Lydiu, na to nádherné zeleno oké dievča. Mala problémy. Začínal si spomínať. Ona to neurobila. Videl tú mŕtvolu. Videl na svojich rukách krv. On toho strážnika predsa nemohol zabiť! Veď predsa nespal...

„Si si istý?" ozval sa čísi hlas. Ten hlas počul vo svojej hlave, no nepatril mu. Chcel si zakryť uši, ale jeho telo sa ani nepohlo.

„Je to len sen, je to len sen. Je to iba v mojej hlave."

„Ty vieš, že to nie je len sen, Stiles. Už si ma vpustil, prenechal si mi kontrolu." Rozosmial sa, no bol to Stilesov smiech, čo sa ozýval izbou, aj napriek tomu, že Stiles mal chuť kričať a plakať. Postavil sa a vyrazil dvere svojej izby, bez najmenších problémov.

„Čo to má znamenať?" vrieskal jeden zo strážnikov, zvierajúc v ruke obušok. Stiles mu vytrhol a udrel ho, až sa jeho telo zrútilo k zemi.

„Neboj sa Stiles," zašepkal. „Ideme za Lydiou."

Chlad štyroch stien prenikal do jej krehkej pokožky ako kúsky ľadu. Občas ju striaslo. Aj pri tom najmenšom pohybe jej vystrelila do hlavy prenikavá bolesť, ktorej zdrojom bola rana na čele. Nie že by sa teda mohla príliš hýbať. K lôžku bola pripútaná koženými remeňmi. Jediné, čo mohla robiť, bolo vnímať ako jej teplá krv steká po tvári tenkým pramienkom. Nebola si istá, či zaspala, alebo proste stratila vedomie. Keď sa prebrala, niekto bol pri nej. Nevidela mu do tváre, no mala pocit, že vie, kto to je.

„Stiles," zašepkala. Rozosmial sa. Znel tak zvláštne. Inak. V tom smiechu bolo počuť niečo zlovestné. „Ty nie si Stiles."

„Ty si ale chytrá."