Eichen house [SK Stydia fanfiction]

6

Odviazal remene a ona vyskočila z postele a pritisla sa k stene, čo najďalej od neho.

„Čo si zač? Čo si urobil Stilesovi?" hlas sa jej lámal kvôli slzám kotúľajúcim sa po jej lícach.

„Hlasy ti nič nehovoria? Nehovoria ti, že Stiles umiera?"

„Nie!" zvolala.

„Ale áno. Ty vieš, že áno."

„Čo odo mňa chceš?" Podišiel k nej a pohladil ju po líci.

„Chcem teba," vydýchol. „Chcem všetko."

„Nechaj ma, prosím," vzlykla Lydia.

„Prepáč, ale nemôžem," usmial sa. „Potrebujem ťa, vieš? Stiles ťa potrebuje. Môžem nechať nažive aspoň spomienku naňho. Ale len, ak urobíš to, čo ti poviem."

„Čo mám urobiť? Povedz mi čo chceš, len ho nechaj na pokoji!"

„Chcem ťa počuť kričať," šepol jej do ucha a odtiahol sa. Nemusel jej to hovoriť dvakrát. Ten nevypustený krik ju dusil. Nemohla sa nadýchnuť. A tak kričala. Kričala až kým nebola na samom pokraji síl. Zošuchla sa popri stene na podlahu a vzhliadla do Stilesovej rozžiarenej tváre.

„Kto si?" spýtala sa ho opäť zoslabnutým hlasom. Pousmial sa.

„Som duša, ktorá sa živí bolesťou a utrpením. A v tebe je toľko utrpenia, Lydia. Toľko hnevu. Vďaka tebe som silný." Lydia si pozorne všímala jeho tvár. Díval sa jej do očí, no nedával pozor na to, čo robí jej telo. Teraz má šancu. Vystrelila hore ako blesk, dala mu facku a kopla ho do holene. Zapotácal sa a ona sa dala na útek. Dvere boli otvorené dokorán. Vybehla z miestnosti, no akonáhle vyšla na chodbu, takmer zjačala znova. Všade boli mŕtve telá zamestnancov. Skôr než sa stihla spamätať a bežať ďalej, bol za ňou s rukami okolo jej krku.

„Mne neujdeš." Zovretie jeho prstov zosilnelo a ona sa túžila rozkašľať, ale nemohla chytiť dych.

„Nieee!" kričal Stiles. Posadil sa na posteli a dychčal, akoby práve zabehol maratón. „Bol to len sen, bol to sen," vydýchol si. Lydia, jeho priateľka, sa vedľa neho pomrvila a otvorila oči. Natiahla sa k nočnému stolíku a zasvietila malú stolnú lampu.

„Stiles? Čo sa deje?" Pokrútil hlavou.

„Nič, len nočná mora. Dosť živá nočná mora." Lydia sa posadila a vzala jeho tvár do dlaní. Upokojujúco ho hladila po líci a usmiala sa naňho.

„Povedz mi o tom, uľaví sa ti." Nadýchol sa, no v tom sa zarazil.

„Lydia? Čo to máš na krku?" Na jej hrdle boli stopy po škrtení. Spomenul si, ako v tom sne zvieral v rukách jej hrdlo. Zachvel sa, keď mu zišla na um tá hrozivá myšlienka. Čo ak to nebol len sen?