Akadémia Belatrix

2.Kapitola- Hmm "super"spolubývajúca!(Armín)

Ani som sa nenazdala a už som sedela v aute. Vyrazili sme ráno okolo 8. Po troch hodinách v aute som mala pocit, že s necítim jediný centimeter v tele. Zastavili sme len vtedy keď sme potrebovali ísť na wc, alebo sa trošku ponaťahovať a znova sme sa viezli neviem kam.

Zaspala som no, keď som sa zobudila a vyzrela von oknom všimla som si, že už dávno nejdeme po diaľnici. Bývali sme v meste, ktoré malo počet obyvateľov okolo 150 tisíc a všade boli roviny no tu boli hlboké lesy. Pohľad do diaľky ma znova uspával a znova som upadla do spánku. Zobudila som sa na dotyk maminej ruky, ktorá sa ma snažila zobudiť.

Vystúpila som z auta, všetky kufre som už mala pred autom. Poobzerala som sa okolo seba. Stáli sme pred vysokou zatvorenou železnou bránu, hneď na pravo bola vrátnica cez malé sklené okienko nás sledoval malý zavalitý muž. Mohol byť asi o 10 rokov straší od mojich rodičov. Typovala som.

"Už sme ťa boli ohlásiť. O malú chvíľku by pre teba mal niekto prísť a poukazovať ti to tu." pozerala som na nich. Nemuseli nič povedať. Bolo mi jasné, že ďalej so mnou nepôjdu a že to bude už len na mne samotnej. Skontrolovala som čas na hodinkách. Bolo pol 2. Cestovali sme skoro 7 hodín.

Trhla som sa. Otočila som sa za škrípajúcim zvukom brány. Za bránou na príjazdovej ceste stálo čiernovlasé vysoké dievča a pohľad smerovala na mňa. Už bol čas sa rozlúčiť. Bolo mi jedno, že ma to cudzie dievča čo na mňa pravdepodobne čakalo uvidí plakať. Po lícach mi stekali slzy. Mama si ma silno pritisla ku sebe. Utrela mi slzy. To isté urobil aj otec. Bolo to ťažké odlúčiť sa a vedieť, že nás bude deliť tak strašná diaľka.

"Ničoho sa neboj, drž sa." otec mi venoval posledný úsmev a potom nasadli do auta a odišli. Stála som tam a stále pozerala na auto až kým mi úplne nezmizlo z dohľadu.

"Ahoj! Ja som Katarina." zhúklo na mňa zo zadu to dievča. Stálo hneď za mnou. Celú som si ju obzrela. Bola takmer o pol hlavy odo mňa vyššia. Mala tmavšiu pokožku, mandlové tmavohnedé oči a plné pery. Hneď na prvý pohľad bolo jasné, že niekto z jej rodiny bol určite z inej krajiny. Možno Filipíny alebo také niečo.

Pozerala som na jej vystretú ruku. Do rukáva som si utrela oči aby som nebola stále taká uplakaná. Musela som vyzerať hrozne. Ráno som si namalovala oči a teraz som musela vyzerať oproti nej ako nejaký kus handry. Ďalšie čo som si na nej všimla bola uniforma, ktorá na nej výborne sedela. Košeľu mala poctivo zakasanú pod sukňou. Na krku sa jej vynímal malý náhrdelník s písmenkom K. Aj ľudia v mojom okolí často nosili svoje iniciály na príveskoch alebo náhrdelníkoch.

"Ahoj ja som A-Armín." Zohla som sa pre kufre. Niektoré tašky chytila do ruky aj ona aby som to neniesla sama.

"No najprv ti všetky veci necháme dole na recepcii a pôjdem ťa zaviesť ku riaditeľke. Mimochodom volaj ju vždy pani riaditeľka Včeliana presne tak ako som ti to povedala." kývla vrátnikovi a ten za nami zatvoril bránu. Kráčali sme po chodníku. Katarina mala len jednu ruku voľnu a ukazovala s ňou do všetkých smerov. Ukazovala mi budovy, učebne, intráky. Trošku som nestíhala sledovať všetko naraz ale ubezpečila, že dostanem aj mapku kampusu aby som sa vedela zorientovať. Všetko to tu bolo obrovské. Pripomínalo to tu skôr vysokú školu ale neskôr mi vysvetlila, že sú tu rôzne vekové kategórie od 9 do 21 rokov. Táto škola bola naozaj obrovská. Skupinky ľudí posedávali na na lavičkách, trávnikoch. Buď sa horlivo o niečom rozprávali, učili alebo len tak oddychovali. Pôsobilo to ako by celý areál mal najmenej 200 rokov a pár vecí tu bolo pristavených ako napríklad intráky.

"Nemusíš sa báť o to, že si tu nová. Počas celého roka sem prichádzajú študenti. Ale musím povedať, že je zvláštne, že ťa sem tak neskoro priviedli. Obyčajne tu začínajú študovať od taký 10 a 13 rokoch ale aj také prípady ako si ty sa stávajú. Ničoho sa neboj." správala sa ku mne strašne milo. Ale nevedela som či má povedané správať sa tak ku každému alebo je naozaj taká.