Akadémia Belatrix

4.Kapitola-Napadnutie (Armín)

Vchádzali sme do jedálne. Všade boli cítiť rôzne vône, bolo mi hneď jasné čo bolo na večeru. Musím povedať, že som mala obavy, že sa na mňa budú všetci dívať ako to býva na každej škole, keď príde niekto nový. Tu to tak celkom nebolo. Zazrela som pár zvedavých krkov, ktoré sa naťahovali aby si ma obzreli, ale väčšine to bolo jedno boli zamestnaní večerou, alebo sa len šprtali v jedle lebo im nechutilo. Predo mnou kráčala Katarina. Ja som preskakovala pohľadom z jednej strany na druhú. Všimla som si, že v jedálni je len moja veková kategória a žiaden menšie deti som tu nevidela. Asi to bolo tak podelené, že menší sa stravovali v iný čas. Síce jedáleň bola obrovská ale aj tak to tu bolo preplnené a skoro si nebolo kde sadnúť. Zobrala som si podnos s tanierom kde prekypovala zemiaková kaša s mierne spečeným mäsom, lebo menšia porcia tam ani nebola. Cítila som sa trošku trápne, lebo Katarina mi vyfúkla tú menšiu a teraz som si pripadala ako nejaké hladné prasa. Hľadali sme kde by sme si mohli sadnúť. Nikde som nevidela ani Emu. Napadlo ma, že ona asi patrí k tej mladšej skupine. Nakoniec som videla jeden stôl. Bol skoro celkom vzadu. Boli tam 4 voľné stoličky. Divné, že nebol obsadení. Vyrazila som k nemu a čakala som, že Katarina pôjde hneď za mnou. Usadila som sa na jednu stoličku. Katarina stála s táckou v ruke ale nesadla si iba sa na mňa pozerala. 

"Čo sa stalo?" nechápavo som zdvihla obočie a obzerala sa okolo seba či som urobila niečo zlé ale všetko sa mi zdalo byť v poriadku.

"No vieš pri tomto stole sedáva Kora." nervózne sa usmiala chcela odľahčiť situáciu. A čakala že sa postavím a pôjdeme si nájsť iné miesto.

"No a? Veď sú tu ešte 3 voľné miesta nevidím dôvod prečo by sme tu nemohli sedieť." prehodila som si vlasy dozadu aby mi nepadali do taniera. Katarina ešte chvíľku postávala pri stole ale napokon si aj ona sadla.

"A kde je Ema? Myslela som, že ste spolužiačky." Chcela som si potvrdiť či som to správne vydedukovala. Zatiaľ som sa trochu hrala s kašou ešte pred tým ako som ju mala zjesť. Robila som to vždy s jedlom. Ani neviem prečo. Keď som si odkrojila kúsok mäsa a vložila do úst nebolo to bohvie čo. Ďalej som ho nechala tak a pustila sa len do kaše. Boli také suché bez chuti. Prišlo mi to akoby ma toto jedlo malo len zasýtiť no nie mi chutiť.

"No veď aj sme, sme rovnako staré ale každý pondelok od 7 do 9 cvičí. Teda tancuje alebo čo. Ale robí roztlieskavačku, no nie sú to úplne roztlieskavačky..." prikyvovala som hlavou, že chápem lebo sa nevedela z toho vykoktať. "A oni majú večere skôr." Ema mi prišla presne ten typ dievčaťa na roztlieskavačku. Síce bola malá ale chudá. To, že som chudá môžem povedať o sebe aj ja ale ona je ten typ vychrtliny- roztlieskavačky.

Začala som sa obzerať po ostatných ľudí. Všimla som si skupinkovanie ľudí ako to chodí asi na každej škole. Napravo odo mňa sedela skupinka ľudí, ktorí mali rovnakú farbu vlasov rovnako smutný výraz a dokonca boli rovnako namaľovaní a bolo jedno či to bolo dievča alebo chalan. Emáci, dievčatá mali sieťkované silonky. Spomenula som si na to, že raz som si také kúpila tiež išla som v nich do školy. No keď som prišla domov a mama zbadala ako som oblečená skoro sa rozplakala a zakázala mi ich nosiť. Mohla som mať vtedy asi 15 rokov a to som práve nastúpila na strednú. Len som sa chcela zapáčiť ale po čase som zistila, že som vyzerala ako lacná dievča. Tú spomienku som hneď vyhnala z hlavy, lebo som sa aj napriek tomu, že to bolo 2 roky dozadu, cítila trápne. Ale tej skupinke vedľa viac pristali tie sieťkované silonky ako mne.Ďalších koho som si prezerala boli vlasáči. Dlhé vlasy mali zopnuté v gumičkách aby im nepadali do taniera tak ako mne. Pri stole pri nich sedeli dievčatá s hrubými namaľovanými linkami. Metalisti, tým som si bola stopercentne istá.