Akadémia Belatrix

5.Kapitola-Rušný deň (Kora)

Ocitla som sa pred telocvičnou. Otvorila si dvere, vošla dnu a usadila sa na tribúnu. Zahľadená niekam do priestoru som si pomaly začala uvedomovať samú seba a kde sa prve nachádzam. Z úplnej nevedomosti ma ma vytiahli hlasné pokriky roztlieskavačiek. Chvíľku som len sedela stále zahľadená a premietala som si posledné minúty. "Samuel." ticho som vyslovila jeho meno. Kvôli nemu som sa ocitla práve tu. Neurobil to prvý krát. Asi jediný sa nebál použiť na mňa jeho schopnosť. Uvedomila som si, že stále som v kľude. Necítila som v sebe žiadnu agresiu. Zrejme na mňa pôsobila ešte jeho schopnosť a každou chvíľou by mala vyprchať, keď som si už sama uvedomila, kde sa nachádzam. Potriasla som hlavou a postavila sa na rovné nohy k odchodu. Neznášala som roztlieskavačky. Väčšina z nich boli len vygumované pipky. Dlhšia prítomnosť v telocvične by naozaj mohla ohroziť ich životy a aj môj. Hodila som po nich ešte jeden nenávistný pohľad, zatiaľ čo som otvárala dvere telocvične. Trhla som kľučkou a v tom niekto do mňa narazil. Mierne som stratila rovnováhu nad sebou a skoro som spadla. Niekto ma chytil okolo pásu takže udržať rovnováhu bolo jednoduchšie. Zdvihla som hlavu na toho dementa, ktorý ma sále držal, a ktorý do mňa narazil. Ako inak bol to David. Nemusela som sa ani naňho pozrieť. Každý pondelok sa chodil pozerať na roztlieskavačky a slintať nad nimi.

"Pusti ma." skrýkla som naňho, lebo ešte stále ma držal okolo pásu. Už len jeho dotyk mi bol strašne nechutný a nezniesla som nikoho dotyk nie to ešte jeho. Vytrhla som sa mu z jeho rúk a ustúpila som o pár krokov ďalej od neho. 

"Ale, ale myslím, že ten tón by si si mohla odpustiť." vyzývavo ma sledoval. Rozprával pomaly akoby mal niečo za lubom. "Videl som ťa pred jedálňou. Včeliana nebude moc nadšená z toho, že si znova na niekoho použila schopnosť."

"Ona si o to koledovala!" pristúpila som k nemu bližšie. Z očí mi srčal hnev. Tvár ma obliala horúčava a znova som počula tichá šepkanie hlasu. *Všetci sú proti tebe. Do toho zaútoč naňho. Vystraš ho! Aj tak sa to Včeliana dozvie.* "Ticho!" štekla som samá po sebe aby som ten šepot na chvíľu prerušila.

Zamračeno sa na mňa pozeral, keď pochopil, že to nebolo naňho pokračoval."Jasné, to každý asi. No mám pre teba návrh." po kútikoch mu pobehoval malý úsmev. Prižmúrila som oči a čakala som čo povie. "No nepoviem to Včeliane pod podmienkou, že sa môžem trošku s tebou pohrať." lišiacky sa usmial ale to mi neprekážalo v tom aby som mu vrazila. Síce stál dosť blízko ale priestor pre moju ruku v jeho tvári tu ešte bol. Neváhala som. Toto bola už posledná kvapka čo si ku mne dovoľoval. Stiahla som ruky do päste, mierne natočila ruku a ľavou rukou mu vrazila. No stihol mi ju zachytiť a pevne mi zápästie držal tak aby som s rukou nepohla. Hneď nasledovala druhá ruka, ktorá bola voľná ale on mal reflexy rýchlejšie ako ja tak som zostala uväznená v jeho zovretí. 

"Nikdy! Nikdy! Nikdy!" začala som zvyšovať hlas a každou sekundou som sa snažila vyvliecť spod jeho rúk. On bol silnejší a nezdalo sami, že by ma mal v pláne pustiť. "Ak ma okamžite nepustíš trpko to oľutuješ!" vrčala som naňho no s ním to ani len nepohlo. Ďalej sa len na mňa vyškieral. Páčilo samu, že  má nado mnou moc. 

"Usmej sa trošku. Stále sa len mračíš." zúrila som. Veľmi som zúrila. Hlas, ktorý som pred chvíľkou odohnala znova pomaly prichádzal. Tentokrát aj s pocitom, že mám použiť schopnosť. Na to aby som ju mohla použiť som sa potrebovala predovšetkým trošku ukľudniť a pozorne sa naňho dívať. Bolo to omnoho ťažšie ako s Armín. Tá stála v tedy ďalej odo mňa. A ešte k tomu na znervózňovalo to, že ma držal. Nemohla som sa sústrediť. Ale hlas mi neprestával našepkávať. Pocit, že sa mám brániť sa stupňoval viac a viac. Už som sa tak moc netrhala. Všimol si o čo sa snažím. Trvalo to pár sekúnd kým si ma pretočil tak, že teraz som bolo k nemu otočená chrbtom. Ruky som mala prekrížené cez prsia no stále som bola v jeho zovretí. Tvár mi olieval pot a na jediné čo som myslela bolo, že keď sa od neho dostanem tak mu urvem všetky končatiny a polám zvyšné kosti v tele čo mu tam zostanú. 

Začal sa smiať. Ja som sa opäť celá začala trhať ale k ničomu to neviedlo. Naklonil hlavu k môjmu uchu. "Tak čo zmenila si názor? Očividne si slabšia ako ja. Ja ťa vydržím dlho takto držať. Až pokým si to nerozmyslíš." cítila som jeho teplý dych na krku. No sily ma ešte neopúšťali a ja som sa nemienila vzdať. 

"Hej! Čo to robíš?" počula som ďalší hlas. Zdvihla som hlavu k dverám. Stál v nich Kornel. Bol dosť vysoký, vychudnutý s tmavými kruhmi pod očami, bledou pleťou a nevýraznými sivými očami, do ktorých mu padala čierna ofina. Nikdy som sa s ním nerozprávala vlastne ma nemal ani prečo zaujímať. Bol to typ chalana, ktorému bolo všetko ukradnuté. Taký outsider. Niečo ako ja ale bez najmenšieho záujmu o ľudí. Niekedy som ho videla so Samuelom. Nie, že by som ho vyhľadávala alebo sledovala. Absolútne ma netrápil ani som nevedela čo má za schopnosť a či vlastne aj nejakú má. 

"Zalez autista! Nikto sa ťa nič nepýtal." Davidovi sa hneď zmenil tón hlasu. Už sa nevenoval mne ale Kornelovi. Jeho zovretie trochu povolilo no stále mal nado mnou kontrolu. 

"Pusti ju." bez akejkoľvek farby tónu hlasu naňho znova prehovori. Ako keby mu to bolo tiež jedno ale nebolo, keď tam sále stál. Uprene pozeral na Davida. Ten ma zrazu pustil a začal pomaly dozadu ustupovať. 

"Idiot!" zakričal na Kornela a stratil sa medzi tribúnami. Pre zmenu ma teraz nevytáčal David ale Kornel, že a do toho miešal. Ako keby som sa nevedela postarať sama o seba. Ale určite by som na niečo prišla. Možno by to ešte chvíľu trvalo ale žiadnu pomoc som nepotrebovala a ani nežiadala. Nahnevane som pozerala na Kornela a smerovala k východu. Vrazila som naschvál doňho ramenom a pokračovala ďalej.

"Prosté ďakujem by stačilo." zahľadený niekam do diaľky mi povedal, keď som doňho vrazila. 

"O nič som sa ti neprosila!" zakričala som za sebou a smerovala som k intráku. Na dnes som toho už mala dosť. Chcela som sa len osprchovať a ľahnúť si do postele. No čakala ma jedna nepríjemnosť v izbe a to bola Armín. Povedala som si, že ak ma dnes znova vyprovokuje tak ju udusím vankúšom. A je mi jedno, že je tu len jeden deň. Pri spomienke čo sa tento deň stalo mi šla hlava vybuchnúť. A všetko to začalo príchodom Armín. Ak takto budú pokračovať aj ostatné dni budem musieť popremýšľať čo urobím. Možno mi to v hlave prepne na totálku a utečiem. 

Bolo niečo po deviatej a intráky sa zatvárali o pol desiatej. Odomkla som dvere na izbe. Ešte pred tým som sa silno nadýchla a vošla dnu. V izbe bolo ticho a Armín už spala. Možno sa len robila, že spí. No nemala som najmenšiu chuť sa s ňou rozprávať. 

Dala som si sprchu a potom zaľahla do postele. Mala som plnú hlavu myšlienok. Nedalo sa mi poriadne zaspať. Stále som sa prehadzovala. Ale nakoniec sa mi to podarilo a ponorila som sa do noci svojich snov.