Akadémia Belatrix

3. Kapitol-Že by som nemala nad sebou kontrolu? (Kora)

Pozrela som sa na hodiny. Bolo niečo pred šiestou. Vyučenie sa začínalo až o 2 hodiny ale mala som plnú hlavu svojich myšlienok, vlastne nie len svojich. Takže som už nevedela zaspať.

    Prehrávala som si rozhovor s Včelianou. Pre ňu to bola hádka ale už nejaký čas naše menšie potičky beriem ako rozhovory. Vtedy som sa vlámala ku nej do riediteľne a prehrabávala sa v jej stole. Hľadala som nejaké priepustiky navyše. Za tento rok mi zostala už len jedna. Keďže nemám rodinu a no nikdy by som si nepripustila, že je Včeliana moja adoptívna matka to určite nie a myslím, že ani ona to nikdy necítila lebo nemala nado mnou žiadnu moc. Tak priepustiky využívam aby som sa aspoň niekedy mohla dostať z tohto väzenia. Z Akadémie sa dá dostať jedine, keď je niekto dospelý a zloží záverečné skúšky. A už sa teším, že o presne o 3 roky odtiaľto vypadnem a nikto ma už nebude obmedzovať. Ale späť ku Včeliane. Načapala ma ako si sedím na jej pohodlnom kresle a ruky mi šmátrajú po každej jej zásuvke. Už som to urobila pár krát. Viem presne kde ich schovávala ale tento raz som ich nevedela nájsť. Keď ma tam zbadala bola zábava sledovať jej tvár ako sa mení na červenú tekvicu. Spustila krik, že čo si to dovoľujem a tak ďalej. Roky tvrdej práce zlodeja sa mi moc nevyplatili, karma dohnala. Vtedy mi prisahala, že mi znepríjemní celý rok tak ako znepríjemňujem ja jej celý život. Ale ja vážne neviem ako jej to už mám vysvetliť, že to nerobím ja ale vedie ma k tomu ten zvláštny hlas alebo niekedy je to len pocit. Ako napríklad, keď sa ráno niekto zobudí prvé čo urobí ide na záchod. U mňa je to rovnaké zobudím sa a mám strašné nutkanie vlámať sa ku Včeliane.
    Samozrejme som jej slová nebrala vážne ako vždy, ale keď som sa po pár dňoch dozvedela čo sa chystá urobiť tak to nebola už zábava. Chcela mi do izby nasťahovať spolubývajúcu. S tým som mala veľký problém. Hnusili sa mi všetci. Nepamätám sa kedy to tak nebolo. Nikoho som nemala rada. Niekedy, keď som sa s niekým rozprávala a to sa stalo veľmi málo krát, že by sa niekto priplietol so mnou do rozhovoru, tiažil ma taký divný pocit, že každý je proti mne. V ten moment mám akoby zahmlené pred očami a robím prvé čo ma napadne. Neviem čím to je proste nemôžem som sa ku ním inak chovať ako doteraz. Nikdy som sa ani nepokúšala pre to niečo urobiť bolo mi dobre samej. To kvôli Včeliane som bola teraz neustále podráždená. Predstava, že odteraz budem zdieľať jednu izbu s niekým a ešte aj kúpeľňu nepripadala do úvahy.

Zdvihla som riť z postele a dala si sprchu. Hodila som na seba uniformu a šla na hodinu. Nemaľovala som sa bola to zbytočnosť si patlať na ksicht nejaké sračky. Väčšina báb chodili po škole zmachlené ako posledné kurva, ktorým by nikto ani 50 centov medzi kozy nehodil, ale to už boli ich problémy nie moje. 

Uniformu sme mali povinnú nosiť každý deň. Nemuseli sme v nej chodiť až do večera to bolo na nás čo sme si potom obliekli ale väčšine to už bolo jedno. Mne vyhovovala košeľa a sukňa a nemala som moc iného oblečenia, ktoré by som mohla nosiť. S peniazmi a priepustkami to u nás chodilo tak, že ak mal niekto oboje mohol sa rozhodnúť vypadnúť na jeden deň odtiaľto alebo pozrieť rodičov. Ak niekto išiel za rodičmi mohol sa vrátiť až na druhý deň lebo akadémia bola dosť ďaleko a len k najbližšiemu mestu trvala cesta okolo 6 hodín. Keď šiel niekto do mesta, že si chcel niečo kúpiť musel sa zapísať u vrátnika a on mu povedal, kedy odchádza najbližší autobus. Neznášala som to a vždy som to musela pretrpieť. Pripadalo mi to ako nejaký trápny školský výlet. Plný autobus preplnení deťmi.

Nebola som jediná, ktorú sem Včeliana dotiahla z domova. Bolo nás tu viac. A za snahu na hodinách sme dostávali body, ktoré sme si mohli neskôr vymeniť za peniaze. Jedine v tomto sa dalo povedať, že som poctivá. Keďže som tu strávila už niekoľko rokov vedela som čo presne robiť aby som dostala body. Väčšinou sme dostávali body keď sme si robili úlohy ale to bolo minimum čo nám dali. Najviac sme dostali, keď sme urobili presne čo od nás učiteľ žiadal. Jednalo sa o naše schopnosti. Body som si vždy šetrila a keď som uvážila, že ich mám dosť tak som odtiaľ vypadla do mesta. Mala som jedno tetovacie štúdio, kde som sa nechala tetovať. Boli to veci, ktoré som si sama nakreslila. Na ľavej ruke som mala strom života a na druhej ouroborosa- boli to 2 prepletené hady cez seba, ktoré si navzájom hrýzli do chvostov ale inak povedané znak nesmrteľnosti. Našla som ho raz v knihe symbolov. Bola to učebnica, z ktorej sme sa učili.