Vymyslené reálnosti

Pád... bez vzostupu

Hmla sa lenivo plazila po zvlhčenom asfalte a ja som sa v tomto na hovno počasí posúval kĺzavými krokmi, ktoré mi aj tak nechceli vychádzať. Z tohto dôvodu som sa zaprel do kolien kričiac: „Kus spolupracujte boha vášho!" Keď nohy ani po zvýšení hlasu nezareagovali, začal som do nich jednoducho búchať dlaňami, až zrazu mrd. Áno, prehnal som to s tým motivovaním nôh až tak, že som nechtiac spravil poloakrobatický polopremet a hneď som už so zdureným ksichtom olizoval ten vlhký asfalt, ktorý bol fakt vlhký, čo znamená že predtým som neklamal. Ach, ako som tak mohol dopadnúť.... Barman ma musel vykopnúť a to dokonca zadných východom, aby sa mu nesmiali, že čo to za trosky zo svojho baru vykopáva a nie to ešte púšťa. „ach" vzdychol som si. Hneď som som sa prevalil na bok. Moja žlč sa už pýtala na svet... Bolo mi čím ďalej, tým lepšie, ak sa medzi to dá zarátať zhoršenie môjho celkového stavu, či už fyzického, alebo aj psychického. Dokonca aj hovno malo lepší život než ja, jednoducho malo svoj cieľ číslo jedna a ten druhý už nemusel ani existovať. Hneď vedelo čo má robiť, na čo tu je, malo víziu.... Hoci musím uznať, že mozog nie a vlastne za jeho život zodpovedal len prúd spláchnutej vody. Aj ja by som chcel takú splachovaciu vodu. Nedokázal som sa postaviť na vlastné a bolo mi trápne vyžierať rodičov. Áno, nemám zlý život, dokonca mám aj peniaze, vďaka ktorým sa dokážem uživiť, no nijaký cieľ môjho života nevidím, ani len hmlisto, nie to ešte zaostrene. Prevalcovaný touto trpkou skutočnosťou som ostal ležať, iba ostal... žiadny pokus o môj vrcholný životný vzostup, súboj samého so sebou sa jednoducho nekonal, len som sa tak ostal váľať, presne ako v mojom trápnom živote. Ale nie, nemôžem, musím sa postaviť, teda aspoň plaziť, keďže predsa len pociťujem isté zábrany, zábrany vytvorené mnou samým a malinkým alkoholickým pričinením.

Vyjadrite sa k tomu neidentifikovatełnému stvoreniu  v komentároch, žiadostivo túžim po spätnej väzbe :) 

_