Sedel som si len tak pod stromom, čo sa môže ľuďom dnešnej technologickej doby zdať ako ignorácia súčasnosti. Zavreté oči mi len pomáhali lepšie vidieť všetko navôkol. Čím viac boli zatvorené, väčšmi som mohol cítiť, cítiť nepovrchne, viac hlbšie...
Nazrel som dovnútra a nezostal civieť len na obal, ako to často robievam. Počul som pazvuky vtákov, ktoré navzájom tvorili doteraz neznáme symfónie čakajúce na objavenie. Cítil som zmes vôní, každú iného charakteru čo sa mi snažili nenápadne vkradnúť cez nosné dierky do môjho tela. A ja som ich s ochotou púšťal dnu.
Niečo ma tu ukľudňovalo, v prírode som bol viac než len ochotný nájsť mier. Liezli po mne tucty mravcov a mne to nevadilo. Bolo mi ich len ľúto. Neuvedomovali si, že ja nie som vhodný a ani hodný toho, aby som sa stal ich príbytkom.
Popri tom všetkom ma hriala mäkká zem, čo priam materinskou láskou otvárala náruč tomu, aby sme ju deštruktovali svojimi nízkymi túžbami. Bola ukážková, sama preciťovala a zároveň aj šírila učenie svojou tichosťou. Jej učenie neobsahovalo dlhé, nekonečné tézy.
Malo len jednu vetu:
„Ži a nechaj žiť."
YOU ARE READING
Vymyslené reálnosti
Short StoryOtvor to a nechaj sa čítať... pokús sa nad tým nezamýšľať do hĺbky... Nachádzajú sa tu moje krížence úvah a (pravdepodobne)poviedok(?) Tieto veci vznikali ako rýchlovky, ich miesto stvorenia môže byť škola, vaňa, alebo hajzlík... tam z vás vypa...
