Chúlostivo ohnutá postava sa osamotene vyskytovala v strede poľa. Jediným svižným šmahom ruky si oslobodila telo od častíc potu, čo jej napádal každý pór sídliaci na povrchu kože. Motyka sa jej len tak svojvoľne pohybovala v dlaniach, ktorých vrásky mohli smelo vyrozprávať ten najkrajší a paradoxne aj najsmutnejší príbeh sveta. Popri tom všetkom začalo slnko jemne olizovať vrcholky blízkych hôr a žene tak nenútene dovolilo opustiť zem svojich predkov. Nasledoval len tuhý vzdych starej ženy, vzdych konca.
YOU ARE READING
Vymyslené reálnosti
Short StoryOtvor to a nechaj sa čítať... pokús sa nad tým nezamýšľať do hĺbky... Nachádzajú sa tu moje krížence úvah a (pravdepodobne)poviedok(?) Tieto veci vznikali ako rýchlovky, ich miesto stvorenia môže byť škola, vaňa, alebo hajzlík... tam z vás vypa...
