Pozor! Ide Jane!

2.kapitola

Zrazu sa okolo nej zhromaždili asi jej súrodenci, ktorí sa rozhodli, previesť ju táborom. Jackpot! Zase sama. Potichu som si vzdychla a pobrala sa za Percym. Jeho prednášku o tábore som nevnímala, čo si očividne všimol a spýtal sa: „Je ti niečo? Prídeš mi smutná."

„No nie. Všetko je v poriadku. Zdrhla som zo školy, kde ma napadol kyklop, skoro ma zabil, označia ma za magora, ocitnem sa v Tábore ktorý by nemal existovať, ku kamoške sa prihlási Apolón, takže sa bojím, že som ju stratila a môj otec má očividne dosť času. Keď k tomu prirátam aj to, že som sa nevyspala, bolia ma nohy a asi za chvíľu omdliem, tak áno. Niečo mi je." Povedala som až prekvapivo kľudným hlasom.

Percy na mňa prekvapene pozrel, no potom šepol: „Také dni máme všetci. Poď, odvediem ťa do Hermovho srubu. Tam budeš bývať, kým ťa neurčia." Bez slova som prikývla a nechala som sa viesť do Hermovho srubu.

Percy vysvetlil kto som a odišiel. To už pri mne stáli dvojčatá(viem, že jeden z nich je o rok starší, ale mne prišli ako dvojčatá) a predstavili sa: „Ahoj. Radi ťa spoznávame. Ja som Connor a toto tu, je Travis. Sme synovia Herma."

„Ja som Jane. Aj ja vás rada spoznávam."

Po týchto zdvorilostných rečiach som si ľahla na matrac, ktorú mi pridelili a unavene som zavrela oči. Prešlo možno päť minút, keď so mnou niekto začal triasť.

„Vstávaj. Musíme ísť na večeru."

Večeru? Veď bol ešte len obed, či? S veľkým premáhaním som rozlepila oči a uvidela som nad sebou jedno z dvojčiat. Nedobrovoľne som vstala a zaradila sa k nastúpeným.

V jedálenskom pavilóne, bolo mnoho stolov a ešte viac polobohov. Všimla som si Percyho pri Poseidónovom stole a potom tmavovlasého chlapca, ticho sediaceho pri tiež prázdnom stole. Jedno dievča si všimlo kam pozerám a len potvrdilo moju predtuchu: „To je Nico di Angelo. Syn Hádesov."

Potom sme si nabrali jedlo, obetovali sme ho bohom(ja osobne Hermovi spolu s ďakovaním, že sme dorazili živé a zdravé) a sadli sme si. Nenápadne som vyhľadala Apolónov stôl. Diana tam sedela a veselo sa bavila s ostatnými. Po jedle sme sa zdvihli s úmyslom ísť do srubu, keď zrazu všetci stíchli a padli na kolená(samozrejme okrem Diany). Nechápavo som sa rozhliadla, no keď som si všimla. Že mi každý pozerá nad hlavu, pozrela som sa tam aj ja.

Nad hlavou som mala holografické hodiny. Hodiny? To snáď existuje nejaký boh hodín? To som sa asi pýtať nemala, keďže vtedy Cheirón prehovoril: „Vítam Ťa medzi nami, Jane White, dcéra... Kronosova."

To som zostala stáť otvorenými ústami. Žeby mal Kronos polobožského potomka? Všetci už stáli. Očami som vyhľadala Dianu. Prekvapene na mňa pozerala. Chcela za mnou prísť, no jedno dievča, jej niečo pošepkalo, načo len sklonila hlavu a so svojím srubom sa pobrala preč.

„Budeš bývať v Hlavnej budove," povedal Cheirón a odišiel.

Stála som tam bez pohnutia a po chvíli som osamela. Vystrašene som sa ohliadla a vybrala sa do Hlavnej budovy. Cheirón mi ukázal izbu a hneď nato odišiel. Ja som sa zúfalo zviezla na posteľ a rozplakala som sa. Bolo toho na mňa veľa. Prečo? Prečo musím byť iná aj medzi polobohmi?

Ráno som sa ani sama neviem z akého dôvodu zobudila pomerne skoro. Mohlo byť tak osem hodín ráno. Za celú noc sa mi nič nesnívalo, takže som bola, dalo by sa povedať, vyspatá. Radosť mi však hneď skazilo zistenie, že som v Tábore a tým pádom som aj dcéra Kronosova. Áno, otec roka.

Šla som do kúpeľne, previesť rannú hygienu a keď som sa vrátila, čakalo ma milé prekvapenie v podobe oblečenia na posteli. Rýchlo som sa prezliekla do čiernych nohavíc a oranžového táborového trička a vybrala som sa na raňajky. Cestou som videla, že aj ostatní sa ponáhľajú do jedálenského pavilónu, ale všetci sa ma snažili ignorovať. Keď som tam došla, zastavila som sa pri vchode a rozhliadla som sa. Cheirón si ma všimol a ukázal na miesto pri stole, kde sedel len on a pán D.