Pozor! Ide Jane!

6. kapitola

Prekvapene som na ňu pozrela. „Odkedy myslím?"

S týmito slovami som sa vybrala do svojho kráľovstva, zvaného izba. No čo sa nestalo. Cestou do Hlavnej budovy ma zvalcoval... pekelný pes! A ja som myslela, že sú aspoň trocha priateľské. Áno, môj optimizmus nepozná hraníc. Pomaly som začala vstávať a vypľúvať hlinu. To už ku mne kráčal Percy, s úsmevom a ťažko zadržiavaným smiechom.

„Žiješ?" spýtal sa a mal čo robiť, aby sa nerozosmial.

„No... Thanatos ma očividne ešte nechce," zamrmlala som mrzuto a myseľ sa mi upriamila k popisu Thanatosa z BO Neptúnov syn. Percy na mňa pozrel ako na psychopata, ale radšej sa to rozhodol nekomentovať. Múdry to chlapec.

„Počuj, to čo sa stalo pri ohni ma mrzí," dostala som zo seba napokon.

Nechápavo na mňa pozrel: „Mrzí? A čo? Veď si len odpadla."

„Nooo... vieš, veci sa majú tak, že som nejakým nedorozumením videla tvoju minulosť," špitla som s pohľadom prilepeným k mojím teniskám. Wut?? To som spala celý čas v teniskách?

Zatváril sa ohromene: „A čo všetko si videla?"

Tváril sa fakt zvláštne. No, zvláštne... bol červený až na chrbte.

Rozosmiala som sa: „Kľud, myslím, že tam nebolo nič strašné. Videla som tvoj príchod do tábora, Tháliu, Biancu di Angelo, labyrint, boj s Kronom, Tábor Jupiter a Tartar. To je všetko. Čestné pionierske."

Vyzeral, že sa mu fakt uľavilo: „OK, som rád, že si v poriadku."

Usmial sa a potom pozrel za mňa. Celý sa rozžiaril a rozbehol sa tam. Nechápavo som sa otočila. Aha, stála tam Annabeth. To mnohé vysvetľuje. Pousmiala som sa, keď ju objal a pobozkal na líce.

Trošku som žiarlila. Ja som žiadny vzťah nikdy nemala. Neviem prečo. Chlapcom sa očividne nepáčilo, že kedykoľvek sa ma dotkli, vyhrážala som sa im kastráciou. No čo! Mám rada osobný priestor a neznášam objímanie. Ale musím uznať, že v poslednej dobe som sa dosť zlepšila. Už mi nevadí objímať mamku, či Dianu. Áno, zo začiatku mi fakt prišlo divné aj to, že by sa kamarátky mali objímať. Ja predsa nemôžem za to, že sa nerada objímam!

Ale späť do prítomnosti. Počkať! Mamka?!? No do kelu! Veď musí byť strachom bez seba. To isté aj Dianina. Vytiahla som mobil, ktorý mi po celý čas zostal vo vrecku. OK, žeby bol čarovný ako Percyho pero? Nie, radšej ho nebudem hádzať do jazera, aby som zistila, či sa vráti. Pozrela som na obrazovku. Čože??? Vybitá batéria?!? No tak fajn, no. Pôjdem za Cheirónom.

Otočila som sa a rýchlo( OK, tak nie až tak rýchlo...) som sa rozbehla do Hlavnej budovy. Cheirón nebol na verande, a tak som čisto logicky prišla k názoru, že je buď dnu, alebo sa túla po Tábore. Ktovieako sa mi nechcelo skúšať prekážkový beh cez Tábor za Cheirónom, ktorý môže byť za dverami, a tak som si vybrala bližšiu možnosť a vkročila som dnu.

„Cheirón?" skríkla som. Neodpovedal mi Cheirón, ale leopardia hlava na stene. Zľakla som sa a narazila do stolíka, na ktorom stála starodávne pôsobiaca váza. Tá sa prevrhla, spadla na zem a rozbila sa. Už som sa chcela tváriť, že to tak bolo, keď som si všimla, že Seymour na mňa obviňujúco hľadí. Povzdychla som si.

OK, som dcéra Kronosa. To dám. Pozorne som sa zapozerala na vázu a snažila som sa ju vrátiť späť do nerozbitého stavu. Pozorne som ju hypnotizovala asi desať minút, no nič sa nestalo. Maximálne ma začala bolieť hlava. Kapitulovala som teda a rozhodla som sa ju pozbierať a tvrdiť, že fakt spadla sama od seba. Len čo som sa dotkla črepov, váza sa sama zložila a postavila na stôl. Ja som na to len hľadela s vytreštenými očami. Začala sa mi krútiť hlava a ja som s povzdychom pobozkala zem.

Takže, ľudia, je tu nová kapitola :D Zas po XY rokoch. A zas sa ospravedlňujem za neaktivitu. Nemala som náladu, čas (Ok, potrebovala som dopozerať Naruta, aby som po polroku mohla ísť na Shippuden) a ani nápady na písanie(to je bohužiaľ pravda). No je tu ďalšia super skvelá( Ok, skľudníme ego)... no... celkom v pohode kapitola (Hádam...). 

Dúfam, že to ešte niekto číta, no ak nie, nečudujem sa mu. Sama neviem, či by som čítala príbeh, ktorého kapitola vyjde asi raz za tri(alebo štyri) mesiace.  V každom prípade Vám všetkým patrí obrovské poďakovanie. Sama som tomu neverila, no 4. 12. 2016 bola Jane #398 vo FF. Neskutočne pekne Vám za to ďakujem a dúfam, že ďalšiu kapitolu vydám ešte pred letnými prázdninami XD (Ehm... to nie je vtipné... viem...)

S láskou Váš slizolinský, polokrvný, nefilský a dúhový Jednorožec E.T. zo Suny