Obyčajné dievča

3.Kapitola

Boli od Matúša:

Matúš: Ahoj Emily, ako sa máš?

Matúš: Nešla by si von?

To sa mi asi sníva. Matúš ma pozýva von? Ale prečo? Veď je milión krajších dievčat ako som ja. A čo keď si robí srandu alebo sa iba s niekým stavil? Čo mu mám odpísať? Nakoniec som sa rozhodla:

Ja: Ahoj, mám sa dobre a ty?

Ja: Rada by som išla von a kedy?

Ja som mu to vážne poslala. A čo teraz? Mám zavolať Anabel a všetko jej povedať? Najprv by som mala zistiť čo predo mnou tají. Tak som teda vytočila číslo a zavolala.

Pípalo to asi 4-krát keď to konečne zdvihla.

Anabel: Haló??

Ja: Ahoj, to som ja Emily.

Anabel: Oh, prepáč nevedela som, že si to ty. Potrebuješ niečo?

Ja: Môžme sa porozprávať?

Anabel: Noo..

Chvíľu bolo ticho a zrazu som začula nejaký hlas: Povedz jej, že sa porozprávate potom, že nemáš čas.

Bol to chlapčenský hlas, ale nevedela som koho. Anabel zrazu povedala.

Anabel: Noo.. prepáč, ale teraz nemám čas. Porozprávame sa zajtra! Ahoj!

A zložila. Kto to mohol byť? Žeby jej frajer? Prečo mi nič nepovedala? Poznám ho? Stále som nad ňou musela premýšľať... no zrazu mi pípla na facebook správa. Rýchlo som vzala notebook a nahlas prečítala.

Matúš: Aj ja sa mám dobre a mohla by si zajtra o 15:00?

Stále som tomu nemohla uveriť. On ma vážne pozýva von?? Rýchlo som mu odpísala.

Ja: Jasné, môžem. Tak sa môžme stretnúť v parku, teším sa. :-)

To som mu fakt napísala, že sa teším? Ja som ale hlúpa. Na odpoveď som nemusela čakať dlho.

Matúš: OK, tak teda zajtra. Budem sa tešiť :-D

To nemôže byť pravda! Ja s ním idem zajtra vážne von? A čo si mám obliecť? Ja sa tak strašne teším!!!

„Emily, poď, je večera!" zakričala na mňa mama. Hneď som zbehla dole k stolu. Kevin tam už sedel a schuti jedol. Sadla som si k nemu a tiež začala jesť. Celý čas bolo ticho, čo mi bolo dosť nepríjemné ale radšej som to neriešila. Keď som dojedla a umyla som riad, išla som do izby, že sa začnem učiť, ale nemohla som myslieť na nič iné iba na zajtra a na Matúša. Na Anabel som úplne zabudla. Líhala som s myšlienkou na zajtra. Ešte dlho som ale nevedela zaspať, no nakoniec sa mi to podarilo.

Ráno som sa zobudila svieža a s dobrou náladou, čo ma dosť prekvapilo. Hneď som vyliezla z postele a bežala sa prichystať do školy. Ráno neraňajkujem a inak tomu nebolo ani dnes. Keď som bola hotová, počkala som na Kevina a spolu sme išli na autobus. Dnes sme ho stihli a do školy som prišla načas. To nebýva mojim zvykom, ale dnes som si akosi pohla. Šla som do svojej skrinky a odložila si veci. Keď som odchádzala, zastavila ma Mia, že ona nedostane päťku iba preto, že mne sa nechce. Skoro som na ňu zabudla. Povedala som jej, že nech mi napíše kedy má čas a potom sa dohodneme. Na to len odvrkla, že nebude skákať ako ja pískam. Ach jaj. Však ju poznáte. Radšej som sa vybrala do triedy. Ešte za mnou niečo kričala, ale ja som ju ignorovala. Ja viem nie je to odo mňa pekné, ale nenechám si predsa pokaziť náladu. V triede to už pekne vrelo. Práve sa tam hádal Juro s Erikom, ako vždy. Keď som vkročila do triedy Lukáš hneď zvolal: „Ale čo, naša Emily prišla konečne načas. Čože sa stalo?" Ach ako ja ho neznášam. Ale nie som jediná. Anabel ho neznáša ešte viac než ja. Prekvapilo ma, že sedí v lavici a niečo píše na mobile. Ja už sa s ňou vážne musím porozprávať, veď si ani len nevšimla, že som prišla. Väčšinou príde za mnou a obime ma a niečo na Lukáša zakričí,  ale dnes je akási iná, teda už od včera. Sadla som si do lavice k nej a pozdravila ju. Konečne zdvihla zrak a pozrela sa na mňa. „Ahoj, prepáč nevšimla som si ťa, " povedala rýchlo. „Nevadí, písala si niečo dôležité?" spýtala som sa a stále sa na ňu dívala. „Noo... vieš.." nedokončila, lebo práve vošiel učiteľ a začala sa hodina. Dejepis. Ja milujem dejepis, ale dnes som naň nemala náladu. Učiteľ vysvetľoval nové učivo, ale ja som vôbec nevnímala. Pozrela som sa na Matúša, ktorý mi pohľad opätoval a usmial sa tým jeho krásnym úsmevom. Musela som sa usmiať tiež, ale potom som odvrátila pohľad. Dívala som sa pred seba a stále som sa usmievala. Učiteľ sa na mňa zrazu pozrel a spýtal sa: „Prečo sa stále usmievaš ako slniečko na hnoji?" Začervenala som sa a pozrela sa na tabuľu. Učiteľ to viac neriešil a ďalej vysvetľoval, ale počula som ako Lukáš niečo šepkal vzadu chalanom. Začula som svoje meno a potom smiech. Radšej som to ignorovala a skúšala sa sústrediť na učivo, no moc mi to nešlo. Asi po ďalších dvadsiatich minútach konečne zazvonilo. Ešte 5 hodín a môžem ísť konečne domov. S Anabel som sa snažila porozprávať, ale vyhýbala sa mi ako len mohla. Cez prestávky stále niekam odchádzala a cez hodiny sa tvárila, že sa sústredí a, že ju nemám vyrušovať. Ja tomu nechápem. Čo predo mnou môže tajiť? No povedala som si, že to musí počkať.

Po vyučovaní som sa ponáhľala domov. Hodila som tašku na zem a utekala do izby. Vybrala som si oblečenie a upravila sa. Pozrela som na hodinky. 13:30. Tak málo? Čo budem dovtedy robiť? Zobrala som si notebook a zapla facebook. No nič zaujímavé tam nebolo. Tak som zapla youtube a pozerala videá. No ani tie som moc nevnímala. Stále som rozmýšľala nad Matúšom a nemohla som sa dočkať nášho stretnutia.

Tak a máme tu ďalšiu kapitolu. Chcem sa vám ospravedlniť, že je po veľmi dlhom čase, ale mala som toho veľa a nestíhala som skôr. Sľubujem, že teraz budú kapitoly častejšie, chcela by som aspoň jednu za týždeň, ale neviem či to budem stíhať, ale určite sa budem snažiť čo najskôr. Chcem sa vám veľmi poďakovať za 100 videní, veľmi ma to potešilo. Viem, že sa vám môže zdať, že je to malé číslo, ale ja som ani nedúfala, že si to niekto pozrie. Dúfam, že sa vám táto kniha páči. Bola by som rada, keby ste mi napísali do komentáru čo si o tom myslíte a tak. Vopred ďakujem:-) Zuzu240