Obyčajné dievča

Kruté odhalenie

Tak a tu máme ďalšiu kapitolu, viem, že som vravela, že mala výjsť už dávno, ale nešlo mi moc písať,za čo sa veľmi ospravedlňujem, ale každý má raz blbé obdobie. Dúfam, že sa bude táto kapitola páčiť, zatiaľ sa majte. Zuzu240

Začal sa ku mne približovať, keď som si zrazu všimla niečo, čo som vôbec nečakala. Za ním...

Za ním v diaľke stála Anabel, ktorá... sa s niekým bozkávala? Má frajera? Ale koho? Podobá sa na... Lukáš? Nie to nemôže byť on. Veď ho Anabel neznáša. Alebo? Matúš si ma zrejme všimol, pretože sa tiež otočil a pozeral sa na nich s pohľadom, ktorý som nevedela určiť, ale nevyzeral, že by ho to prekvapilo. On to vedel? Prečo mi nič nepovedal? Nemala som sem vôbec chodiť, na čo to bolo dobré? Aj tak mi všetci klamú. Zrejme si nás nevšimli, čo bolo aj celkom dobré, lebo už sa mi nechce počúvať samé klamstvá. Ako mi to mohla spraviť? Ja tomu nechápem. Prečo mi nič nepovedala? Neverí mi alebo čo? Myslela som si, že sme najlepšie kamarátky, ale teraz. Zrazu sa ozval Matúš: „Nepôjdeme už radšej, začína byť chladno." Jasné, že pôjdeme, ale bez neho! „Ty si o tom vedel?" „Ja, ja...no vieš..ono.." koktal. „Ono čo? Si strašný, prečo som sem vôbec chodila? Už ťa nikdy nechcem vidieť!" nakričala som naňho. Zavolala som Stelku a išla preč. Matúš sa ma snažil zastaviť, ale nepodarilo sa mu to.

Doma nebol nikto, čo mi vyhovovalo, ale kam dám Stelku? Zobrala som ju do svojej izby a dala jej par hračiek, aby som mala chvíľu pokoj. Ľahla som si na posteľ a pozerala do blba. Hneď som sa myšlienkami vrátila k Anabel. Prečo, Anabel? Vôbec mi nevadí, že je to Lukáš, aj keď si myslím, že má na lepšieho, ale prečo mi to nepovedala? Myslí si snáď, že by som jej zakázala s ním chodiť? To vôbec nie! Bola by som šťastná kvôli nej. Asi mi už neverí. A ako sa mám teraz správať? Mám sa tváriť, že nič? Alebo jej povedať, že už to viem? A Matúš? Prečo mlčal? Ja som mu verila, myslela som si, že ma má rád, ale čo si to nahováram, určite to mali naplánované a on chcel iba vidieť ako ma to zničí. Prečo som bola taká hlúpa? „Poď sa so mnou hlať," povedala zrazu Stelka, ktorá sa vyšplhala na moju posteľ. „Plosím," žobronila Stelka. Možno to nie je až taký zlý nápad aspoň sa odreagujem a prestanem aspoň chvíľku myslieť na Anabel a Matúša. „No tak dobre, ako sa budeme hrať?" spýtala som sa milo Stelky. „Hulá, poďme sa hlať na spevácky, plosím," odpovedala mi s výskotom Stelka. „No dobre, takže vyberieme nejakú pesničku," povedala som a zobrala si notebook zo stola...

Matúšov pohľad:

Vybral som sa domov. Ja som taký debil, prečo som ju zobral do parku? Keby sme šli niekam inam určite by sme sa vyhli Anabel a Lukášovi. Ak sa pýtate či som to vedel, áno vedel. Lukáš nám to hneď povedal, ale Anabel nás poprosila nech to Emily nepovieme, že jej to chce povedať sama. Rešpektoval som to, ale teraz ľutujem, že som jej nič nepovedal. Prečo som ju nechal odísť? Ja som taký idiot, mal som šancu jej ukázať, že ju mám rád, no ja to takto pokašlem. Mám o ňu strach. Čo keď sa jej niečo stane?

Prišiel som k nášmu domu, no vôbec som nemal chuť ísť dnu. Najradšej by som teraz bežal za Emily, ale ako ju poznám určite by mi neotvorila. Vytiahol som kľúče a odomkol vchodové dvere. Hneď ako som ich zavrel som začul mamu ako na mňa kričí z kuchyne: „Ahoj zlatko, ako bolo v škole?" Ach jej typická otázka, šiel som za ňou do kuchyne. „Bolo celkom dobre, našťastie sme nepísali žiadnu písomku," odpovedal som jej. „Počuj Matúš, dnes ideme s otcom na služobnú cestu, nevadí ti, že budeš sám doma?" spýtala sa ma mama a ja som jej hneď odpovedal: „Nie, vôbec nie, a kedy sa vrátite?" „No najskôr asi zajtra večer, možno až pozajtra, to ti pravdaže zavoláme, ja len či sa nebudeš báť byť sám cez noc doma?" ach jaj, predsa nie som malý. „Mami, veď vieš, že už nie som malý, tak sa prosím ku mne tak nesprávaj," povedal som nahnevane. „Prepáč Matúš, len sa nezabudni zamknúť!" „Jasné mami, neboj a kedy odchádzate?" spýtal som sa. „No asi tak za pol hodinky, zatiaľ sa choď poučiť, potom ťa zavoláme" povedala mi mama a usmiala sa. Šiel som do izby a ľahol si na posteľ. Nemohol som prestať myslieť na to čo sa dneska stalo. Myšlienkami som sa znova dostal k Emily. Odpustí mi niekedy? Bude sa mi vyhýbať? Nenávidí ma? Mal som veľa otázok, ale žiadnu odpoveď. Nezostávalo mi nič iné ako jej zavolať.

Vytočil som jej číslo a čakal kým to zdvihne. Zvonilo to asi 5-krát, keď sa ozvalo: „Ahoj, momentálne som zaneprázdnená, ak je to dôležité, nechaj odkaz. Píp." Zložil som. Tak som dúfal, že to zdvihne, ale čo som mal čakať? Som taký idiot.
„Zlatko! Poď dole s ockom už odchádzame!" zakričala na mňa mama z dola. Ani som si nevšimol, že už je toľko hodín. Zbehol som schody a pribehol do chodby. Mama sa práve obzerala v zrkadle a otec kontroloval či majú všetko. „Maj sa zlatko, uvidíme sa asi až pozajtra, dávaj si pozor!" povedala mi mama, keď si všimla, že už som prišiel. „Jasné mami, neboj," odpovedal som. „Ahoj Matúš, máme ťa radi," povedal mi ešte otec pred dverami. „Aj ja vás," pošepkal som, ale bol som si istý, že to obaja počuli. Nastúpili do auta, mama mi ešte zakývala a už ich nebolo. Pomaly a s vrzgotom som zavrel dvere a šiel do obývačky kuknúť čo je v telke. Nechal som zapnutý futbal a šiel si do kuchyne po niečo na jedenie. Mama našťastie niečo uvarila a tak som si z toho hneď naložil. Boli to špagety a tak som zjedol skoro celú misu. Umyl som riady a zistil, že už je 19:00 hodín. Šiel som do svojej izby skontrolovať mobil, či mi náhodou nevolala Emily. Našiel som si zmeškaný hovor, ale od Lukáša. Na toho som už nemal náladu a tak som sa radšej išiel pozrieť na úlohy. Nebolo ich až tak veľa, ale ja som sa nemohol sústrediť na nič a tak som radšej šiel zase dole a pozeral ďalej. Gól. Všetci sa tešili, ale ja som sa nemohol ani usmiať. Bolo 22:30 a spať sa mi ešte nechcelo a tak som sa rozhodol, že sa pôjdem prejsť. Vzal som si bundu a zamkol dvere. Noc bola celkom chladná, ale to bol teraz najmenší problém. Šiel som po ulici, keď som zastavil pred parkom kde som bol dnes s Emily. Pomaly som si sadol na lavičku, na ktorej sme dnes sedeli a premietal si aké to dnes bolo.

Pohľad Emily:

So Stelkou sme sa fakt zabavili. Nikdy by som nepovedala, že mi to môže pomôcť. Neskôr prišla mama a Stelku odviezla k mojej krstnej. Ostala som doma sama a zase sa mi v hlave vynorilo čo sa dnes stalo. Nemohla som na to zabudnúť. Rozhodla som sa pustiť si nejakú hudbu, hudba mi vždy pomôže. Bolo asi 21:30, keď domov prišli moji rodičia. Do úloh som sa ani nepozrela a nie len preto, že zajtra asi do školy nepôjdem. Kevin už išiel spať, lebo zajtra stáva veľmi skoro, ale mne sa samozrejme nechcelo. Asi pol hodinu som ležala na posteli, keď za mnou prišla mama, že sa mám ísť osprchovať. Povedala som jej, že sa môže ísť osprchovať ona. Ja som dnes ísť spať nemohla, celú noc by ma zožierali myšlienky, na ktoré som chcela tak veľmi zabudnúť. Okolo 22:30 si išli moji rodičia ľahnúť, že vraj mali ťažký deň, ja som to neriešila. Šla som sa umyť. Po dosť dlhom kúpeli, som sa konečne dovliekla do svojej izby, no spať som v pláne nemala. Keď bolo asi 11 hodín a ja som ešte stále nezaspala, som sa rozhodla, že by mi možno pomohla malá prechádzka. Viem, že už je tma, ale potrebovala som sa prejsť a bola som si istá, že pri prechádzke sa mi utriedia aj myšlienky. Prezliekla som sa a potichu som zavrela dvere. Našťastie som si zobrala kľúče, lebo inak by to nedopadlo dobre. Šla som cez naše sídlisko, okolo jazierka pri ktorom som zastala a zadívala sa na pokojnú hladinu. Nemala som pri sebe hodinky, ani mobil, ale to som neriešila, keď som uznala, že už je čas sa vrátiť, som sa pobrala cestou, ktorá viedla cez les. Bolo asi 23:45 a vonku nikto nebol. Keď som vychádzala z lesa, zdalo sa mi, že za sebou počujem kroky. Trochu som pridala, no ten niekto za mnou tiež. Nevedela som kto to je, ani čo mám robiť. Rozbehla som sa, ale niekto ma silno chytil a tak mi zabránil utiecť. „Ale, čo ty tu tak sama? O takomto čase? Nemala by si byť doma?" zneli slová tej osoby. Bol to muž, no ja som ho nepoznala. „Mala a už odchádzam," povedala som a snažila sa vymámiť z jeho silného zovretia. „Ale kamže, kamže, mne už neutečieš!" povedal s úsmevom. Chytil ma silnejšie a pomaly ma ťahal preč. Metala som sa, ale nič nepomáhalo, až som to nakoniec vzdala. Vedela som, že keby som aj kričala, nikto by ma nepočul. Išli sme k ďalšiemu lesu, no tento bol tmavší a dlhší. Nevedela som čo mám robiť, keď zrazu niekto zakričal: „Okamžite ju pusti, ty hajzel!" Ten hlas som poznala, no neverila som, že by to mohol byť on, ale áno, keď som sa otočila naozaj som uvidela Lukáša. Čo ma dosť prekvapilo a toho chlapa, ktorý ma ešte stále držal, zrejme tiež.