Obyčajné dievča

7.kapitola

Tak a tu máme ďalšiu kapitolu. Dúfam, že sa bude páčiť. Budem rada, keď mi napíšete čo si o tom myslíte. Zuzu240

Ten hlas som poznala, no neverila som, že by to mohol byť on, ale áno, keď som sa otočila naozaj som uvidela Lukáša. Čo ma dosť prekvapilo a toho chlapa, ktorý ma ešte stále držal, zrejme tiež.

Muž, ktorý ma ešte stále nepustil sa začal smiať. „A prečo by som mal?" po chvíli sa spýtal. Keď som sa pozrela na Lukáša, v jeho očiach horel hnev. Ale prečo mi pomáha? Však ma neznáša alebo? „Nechaj ju na pokoji, ona nie je pre teba!" povedal mu Lukáš. „Nie? A pre koho? Pre teba?" začal sa muž zase smiať. „Jakub, okamžite ju pusti, nájdem ti inú, ale ju nechaj!" povedal mu nahnevane Lukáš. Oni sa poznajú? „No dobre, že si to ty," odpovedal, „ale do zajtra mi nájdi inú, inač si po ňu prídem!" Konečne ma pustil a odišiel cestou do lesa. „Si v poriadku?" spýtal sa Lukáš. Šibe mu? On si o mňa robí starosti? „Mhm, áno, ďakujem, ale prečo si mi pomohol?" spýtala som sa, lebo mi to nedalo. „Nedopadlo by dobre, keby si s ním išla, ver mi," odpovedal mi na moju otázku. „A odkiaľ ho poznáš?" znova som sa spýtala. „Nie si akási zvedavá?" začal sa smiať. „No prepáč, ale rada by som vedela kto to bol, skoro ma odvliekol!" dokončila som. „No veď dobre, je to syn otcovho kamaráta, má okolo 25 a ide mu len o jedno.." povedal. „Dobre, tak ja už idem," povedala som pre zmenu zase ja. „Odprevadím ťa," usmial sa. Potichu sme šli po vysvietenej ceste. Bolo medzi nami trápne ticho, ale vôbec neviem prečo. Po ceste som pomaly zisťovala, že som Lukáša vôbec nepoznala. Na jednej strane je škodoradostný, tvrdý a zlomyseľný, ale za tým všetkým sa skrýva fajn chalan, už rozumiem ako s ním môže Anabel chodiť. No presne to, prečo je tu so mnou, keď chodí s Anabel? Zrazu sme už boli pred našim domom. „Tak ďakujem, uvidíme sa asi zajtra," povedala som, keď som otvárala bránku. „Dobre, dobrú noc," povedal a dal mi pusu na líce. Keď som sa naňho pozrela, len sa usmial. No za ním som videla Matúša, ktorý sa na nás pozeral nenávistným pohľadom. No neriešila som to, on je tu ten ktorý mi klamal. Prešla som cez bránku, zakývala Lukášovi a prešla k vchodovým dverám. Potichu som ich odomkla a zase zamkla. Rýchlo som vybehla po schodoch do svojej izby, kde som sa prezliekla do pyžama a šla spať.

Pohľad Matúša:

Neveril som vlastným očiam. Emily a Lukáš? Ale veď Lukáš chodí s Anabel. Tak na mňa sa hnevá a na Lukáša nie? Však on chodí s jej najlepšou kamarátkou nie ja. Vyzerali, že sa dobre bavia. Práve stáli pred domom Emily. Asi si ma nevšimli, no ja som sa cítil strašne. Veď čo iné by som mohol od Lukáša čakať? Je to idiot. Nič som mu nemal hovoriť. Šiel som cestou domov. Bolo niečo po pol noci, keď som prišiel domov. Vyhovovalo mi, že rodičia sú na služobke. Vybehol som do svojej izby a ľahol si na posteľ. Nemal som vôbec chuť sa ísť osprchovať. Nechcel som už na nič myslieť a tak som radšej šiel spať.

Ráno som sa zobudil pomerne dosť skoro. Nespal som skoro ani 5 hodín, ale vôbec mi to neprekážalo. Našťastie na mne nič vidieť nebolo, ale aj tak som rozmýšľal či radšej nezostať doma. Nakoniec som sa rozhodol, že teda pôjdem do školy, dnes nebol moc ťažký deň. Vlastne jeden z tých ľahkých. Šiel som sa najprv osprchovať a potom naraňajkovať. Dnes sme doma skoro nič nemali, tak som si teda dal len chleba a čaj. Bolo asi 7:04 a škola začína o 8. Tak som sa šiel ešte učesať a prichystať si tašku. Pomaly som sa pobral do školy. Vôbec som nevedel ako sa správať k Emily. Je mi ľúto, že radšej svoj čas trávi s Lukášom ako so mnou. Keď som už bol pri škole, zhlboka som sa nadýchol a vkročil dnu. Šiel som pomaly ku svojej skrinke, kde som si odložil veci a zobral učebnicu. Prvú hodinu sme mali matiku, takže nič moc. V triede zatiaľ nebolo veľa ľudí, ale Lukáš už áno. Prešiel som k svojej lavici a sadol si. Zrazu sa nado mnou objavil Lukáš a spýtal sa: „Čo ti dneska je? Si akýsi bez nálady." A aký mám byť? On tu trávi čas s Emily a pritom vie ako mi na nej záleží. „Len som unavený," odpovedal som mu. „Keď myslíš, ale mal by si sa zobudiť, lebo dnes hráme dôležitý zápas," povedal s vážnym pohľadom. „To už budem v pohode, aj mne na ňom záleží," povedal som. Dnes hráme futbalový zápas s druhou školou. Lukáš je kapitán nášho tímu, čo nie je najlepšie, lebo sa potom tvári ako kráľ celého sveta, ale zase je to skvelý hráč. Čakal som kedy príde Emily, ale nie som si istý či dnes vôbec príde.

Pohľad Emily:

Zobudila som sa na silný zvuk budíka. Chcela som ho vypnúť, ale včera som ho dala až príliš ďaleko od mojej postele, čo ma prinútilo vstať z mojej milovanej postele. Keď som ho konečne vypla, tak som sa chcela vrátiť do postele no zastavil ma čas. Bolo už 7:30, čo už bolo dosť. Rýchlo som vbehla do kúpeľne a umyla si zuby. Potom som sa šla obliecť. Ráno neraňajkujem, takže som si už len zbalila tašku a vybehla z domu. Škola nie je až tak ďaleko, ale aj tak nikdy nestíham. Keď som vbehla do školy, práve zazvonilo. Rýchlo som si odložila veci a utekala do triedy. Učiteľ tam ešte nebol, lebo dvere boli otvorené. Pomaly som vošla do triedy a môj pohľad hneď narazil na Anabel. Sedela v lavici pri okne a niečo študovala. Nemala som odvahu si k nej sadnúť, ale ona netuší, že o tom viem. Možno mi to práve dnes chce povedať. Veď uvidíme. Prešla som k lavici a sadla si na svoje miesto, čím som upútala Anabelinu pozornosť. Chcela niečo povedať, no práve vošiel učiteľ. Všetci sme sa postavili a ja som sa pozerala po triede. Pohľadom som sa stretla s Matúšovým, díval sa na mňa s ospravedlňujúcim pohľadom. Odvrátila som pohľad a posadila sa. Vôbec neviem čo mám robiť. Matúša mám rada, ale klamal mi.
Konečne zazvonilo na prestávku a ja som išla k svojej skrinke po učebnice na ďalšiu hodinu. Anabel išla za mnou. Vyzerala dosť nervózne, ale ani sa jej nečudujem. Keď som si vyberala učebnice, vykoktala zo seba vetu: „Potrebujem ti niečo povedať." No konečne, to som zvedavá ako mi to povie.