Obyčajné dievča

Stretnutie

Ešte chvíľu som pozerala videá a potom som zišla dole do kuchyne. Uvarila som si čaj a pomaly si ho vychutnávala. Zrazu sa otvorili vchodové dvere a v nich stála moja mama aj s mojou malou sesternicou Stelou. „Ahoj, Emily, ako bolo v škole?" spýtala sa mama ako vždy. „Celkom OK," odpovedala som pohotovo. „Emily, mohla by si prosím ťa postrážiť Stelinku?!" spýtala sa ma zrazu mama. Teda to ani nebola otázka, ale skôr rozkaz. „Mami, ale ja teraz nemám čas, idem von!" povedala som rýchlo. „Nemôže ju postrážiť Kevin?" „Kevin to nevie s deťmi tak dobre ako ty, a aj tak má dnes tréning! Veď ju zober so sebou, vonok jej len prospeje!" odpovedala mi mama s nechuťou. „Ale mami..," začala som no mama mi skočila do reči. „Tak ja už musím ísť a ďakujem Emily, bavte sa" a odišla. No super toto je celá mama. Ale čo teraz? Ako mám ísť teraz za Matúšom? Stelka práve sedela na zemi a hrala sa s plyšovým jednorožcom. Je taká zlatá, ale čo s ňou mám teraz urobiť? Rozhodla som sa, napísať Matúšovi.

Ja: Bude ti vadiť keď zoberiem so sebou aj moju malú sesternicu? Nemám ju kam dať:-(

Za chvíľu mi prišla odpoveď.

Matúš: Nie, kľudne ju vezmi aj keď som chcel aby sme boli sami:-)

Aj ja som to chcela Matúš. Ale to mu nemôžem napísať. Či hej?

Ja: Aj ja.

Na to mi už neodpísal. Práve bolo 14:30. Fajn tak to by som sa už mohla ísť nachystať. Zbalila som si kľúče, mobil a peňaženku, prečesala si vlasy, skontrolovala oblečenie či ho náhodou nemám špinavé, keď som zrazu z dola začula rámus. Bože, Stelka! Ja som na ňu úplne zabudla. Rýchlo som zbehla dole a tam na zemi ležala Stelka a vedľa nej mamin obľúbený hrniec, ale tentokrát už bez ucha. Dokelu! Pribehla som k Stelke a zdvihla ju. „Čo sa tu stalo?" opýtala som sa. „Ja som sa hľaľa a poťom šom uvidela ten kásny h-niec. " Ach aká je zlatá. „A tebe sa nestalo nič?" rýchlo som sa spýtala. „Nie," povedala a začala plakať. „Prečo plačeš?" „ Pepac Emiji, ja šom nechčeľa," povedala jej zlatým hláskom. „Zlatko, to nevadí, hlavne, že sa tebe nestalo nič," usmiala som sa na ňu a ona prestala plakať. To je super, ale čo teraz s tým hrncom? Pozrela som sa na zem a videla, že sa už nedá urobiť nič. Keď som sa však pozrela na hodinky, hneď som sa postavila a bežala si hore pre kabelku. Bolo 14:50. Stelku som zobrala na ruky aj s jej jednorožcom a rýchlo opustila dom. Dúfam, že som na nič nezabudla. Bežala som do parku čo Stelke prišlo veľmi smiešne, keďže beh nie je moja parketa. Prišla som na dohodnuté miesto, ale Matúš nikde. Pozriem sa na mobil, 14:58. Ešte má dve minúty. Však nevadí, asi sa zabudol. Položila som Stelku na zem a ukázala jej hojdačky a pieskovisko so šmykľavkou. So smiechom sa rozbehla do pieskoviska. Spomínam si keď som bola malá ja, hrávali sme sa s Kevinom na princa a princeznú. On bol zlaté dieťa a celkom aj poslušné. Pozerala som sa raz na Stelku a raz na cestu, či neuvidím náhodou Matúša. Bolo 15:20 a on nikde. Už som bola zúfalá. Čo keď si zo mňa naozaj strieľal a nakoniec vôbec nepríde? Nevedela som čo mám teraz robiť, odísť alebo naňho čakať? Z premýšľania ma vyrušil ďalší rámus. Hneď som sa otočila tým smerom a uvidela som...

Tak a tu je nová časť. Prepáčte, že nebola skôr, ale tento týždeň som mala veľa povinností. Budem sa snažiť vám to vynahradiť. Za tento víkend by som chcela dať ešte jednu, tak dúfam, že sa podarí. A čo si myslíte? Príde nakoniec Matúš na stretnutie alebo to mala byť iba sranda? A ten rámus? Budem rada keď mi napíšete do komentárov. Vaša Zuzu240