Obyčajné dievča

...

Uvidela som spadnutý kôš a nad ním Matúša ako sa ho snaží zodvihnúť.Musela som sa zasmiať. No on mal na tvári kyslý výraz, čomu som sa rozosmiala ešte viac. Jemu sa zatiaľ podarilo dať kôš na pôvodné miesto a s úsmevom kráčal ku mne. „Prepáč, že meškám, mal som tréning a zdržal som sa," povedal a zahľadel sa na mňa. Ja som sa konečne upokojila a povedala: „To nevadí, hlavne, že si prišiel." Znelo to ako keby som sa ho nevedela dočkať, čo bola pravda, ale on to nemusel vedieť. On sa len usmial a potom sa posadil na lavičku. Sadla som si vedľa neho a pozrela na Stelku. „To je tvoja sesternica?" spýtal sa a ukázal na Stelku. „Áno, to je ona, počkaj zavolám ju," odpovedala som a bežala za ňou do pieskoviska. „Stelka, poď so mnou na chvíľku, niekoho ti predstavím," povedala som jej a zobrala ju na ruky. Bola celá od piesku, takže teraz som už  bola aj ja. „Stelka, toto je Matúš, môj kamarát," povedala som jej keď sme prišli k Matúšovi. „Ahoj, princezná!" pozdravil ju Matúš a postavil sa. „Ajoj," povedala Stelka a zase odbehla do pieskoviska. „Vážne iba kamarát?" pošepkal mi Matúš, kým som sa dívala za Stelkou. Prekvapil ma touto otázkou a nevedela som čo mu mám povedať. Tak som mu venovala iba pohľad a vybrala sa zase za Stelkou. Matúš ma nasledoval. Stelku som vybrala z pieskoviska, čo sa jej moc nepáčilo, ale už bola dosť špinavá a hádajte kto ju bude musieť umyť. No samozrejme to všetko zase zostalo na mne. Posadila som Stelku na lavičku a vyzula jej topánočky. Matúš sa na to iba pozeral, no potom sa začal smiať. Tak on sa mi bude ešte smiať? Veď uvidíme. „Je tu niečo na smiech?" spýtala som sa zatiaľ celkom kľudne. No Matúš sa rozosmial ešte viac. Nechápala som čo je také smiešne, ale už som toho mala dosť. Postavila som sa a s hnevom pozrela na Matúša. Okamžite sa prestal smiať a urobil krok dozadu, ako keby som sa ho práve chystala zbiť. Odvrátila som od neho pohľad a pozrela na Stelku. Ona sa práve maznala so svojim ružovým jednorožcom. „Nepojdeme na žmžlinu?" odrazu sa spýtala. „No, jasné, že pôjdeme," odpovedal jej veselo Matúš. „Šupej!" zajasala Stelka a rozbehla sa po chodníku. Ja som sa iba neveriacky pozrela na Matúša. „No čo, aj ja mám chuť na niečo sladké," usmial sa a vybral sa za Stelkou. „Inač, daj si dole ten piesok z vlasov," povedal a uškrnul sa. „Čože?" skríkla som a chytila sa za vlasy. Mal pravdu na vlasoch som mala hromadu piesku, teda lepšie povedané, zrejme spadnutú vežu vyrobenú zo Stelkinej formičky. Rýchlo som si to zhodila z vlasov, ale pár zrniek piesku mi tam zostalo. Tak dnes si budem musieť umyť vlasy! Nahnevaná som sa pobrala za nimi. Dobehla som ich až pri stánku so zmrzlinou, Stelka už lízala čokoládovú a Matúš si práve kupoval citrónovú, myslím. Keď sa zrazu otočil na mňa a spýtal sa: „Akú chceš ty?" „Ja nechcem!" odpovedala som. „Jeden červený melón, poprosím," počula som hovoriť Matúša. On je taký strašný, ale aj taký zlatý. Nie, na to zabudni, veď sa ti smial. Matúš práve podišiel ku mne a podal mi zmrzlinu. „Ja som nechcela!" povedala som mu na čo sa len usmial. „Ale no ták, koľko sa ešte budeš hnevať?" spýtal sa stále s úsmevom na perách. Načo som mu iba zobrala zmrzlinu z ruky a išla naspäť do parku. Stelka sa rozbehla predo mňa a Matúš sa vybral za nami. Musím povedať, že tá zmrzlina je výborná. Celú som ju zjedla a prekvapivo som nebola špinavá. Zrazu ma Matúš chytil za ruku a otočil k sebe. „Prosím, už sa nehnevaj, však to bola iba sranda," povedal s ospravedlňujúcim pohľadom. Už dávno som sa naňho nehnevala, ale bavilo ma hrať sa na urazenú. „Fajn," povedala a venovala mu úsmev. On mi úsmev opätoval a pokračovali sme v ceste. Moju ruku však nepustil, čo som ani nechcela. Prišli sme do parku a Stelka sa rozbehla na šmykľavku. S úsmevom som sa na ňu dívala. Zrazu ma zozadu chytil Matúš a pritiahol k sebe. Cítila som sa úžasne. Díval sa na mňa jeho krásnymi očami z ktorých sa mi podlamovali kolená. No zrazu sa ozval: „Vieš, že vyzeráš krásne aj s pieskom vo vlasoch?" spýtal sa, no ja som sa nezmohla na odpoveď. Začal sa ku mne približovať, keď som si zrazu všimla niečo, čo som vôbec nečakala.  Za ním...

Tak a tu je ďalšia kapitola. Som rada, že som ju stihla tento víkend ako som plánovala. Dúfam, že sa vám kapitola páčila a chcela by som sa spýtať či by ste chceli kapitolu aj z pohľadu niekoho iného? Ak áno, tak mi prosím napíšte do komentára koho pohľad by ste chceli. Zatiaľ ďakujem. Zuzu240

P.S. V médiách máte obrázok Matúša, dúfam, že sa bude páčiť.