Vtedy som mala ten pocit (het-dokončené)

Prológ

Neznášala voľné hodiny. Možno práve preto, že jej opäť niečo chýbalo. A nemusela ani dlho hľadať, kým zistila, kam sa to stratilo. Kniha o hlavolamoch pristála v rukách ďalšieho študenta.

Bledé dievča, s okrúhlymi okuliarmi, v uniforme Bystrohlavu sa po nej natiahlo, no nepodarilo sa mu ju zachytiť. Ozval sa smiech. Cítila ako jej mysľou prešiel ten neodbytný pocit. Bezmocne hľadela na to, ako kniha putuje do ďalších rúk.

Omrzí ich to.

Už čoskoro.

Len nesmie nad sebou stratiť kontrolu.

Dvere na ostatných triedach sa začínali otvárať.

To je ono.

Nepochybovala o tom, že preplnené chodby ich čoskoro odradia od ďalšieho predvádzania sa pred Oliviou.

Bola tak blízko. Videla ako ruka jedného z nich začína pomaly klesať. A potom sa to stalo. Do niečoho vrazila a spadla na zem.

Dopadla na kolená, rovno k nohám osoby, ktorá sa práve pokúšala prejsť z opačnej strany.

Bolelo to. Nedokázala hneď vstať.

Myrtla prešla pohľadom po topánkach, očividne chlapčenských, až k habitu.

Fakt skvelé.

To jej úplne stačilo na to, aby mala chuť prepadnúť sa pod zem. Potom si všimla tú ruku, bledé elegantné prsty. Na okamih zaváhala, ale potom ju prijala.

Postavila sa, vedená tou rukou a konečne mala možnosť pozrieť sa na tú osobu.

Bol to Tom Riddle.

Slizolinský prefekt.

Očakávala ďalší výsmech zo strany svojich spolužiakov, no všetci len mlčali.

Chodba sa začínala plniť ďalšími ľuďmi.

„Ukážte mi tú knihu..." zaznel Riddlov hlas do toho napätého ticha.

Pomaly pustil jej ruku. Matne vnímala to, ako mu jeden z jej spolužiakov knihu odovzdal.

„Toto je zrejme tvoje..."

Tom Riddle sa na ňu nepozrel, keď jej tú knihu podával.

„Ďakujem," zamumlala, hlas sa jej vrátil, keď už opäť pevne stála na nohách.

Prikývol.

No za jeho zdanlivo nečitateľnou tvárou, vnímala akýsi náznak skrytého odporu.

Tá bolesť sa aj proti jej vôli vrátila. A hnev pohltil všetko.

Dav sa pred ňou doslova rozostúpil a ona cítila jeho dotyk.

Opäť.

Nešetrne si ako prvá vymanila ruku z jeho zovretia. Až potom na ňu pozrel.

Narovnala sa a čelila jeho pohľadu a niečo v nej sa prebudilo, niečo ako inštinkt, ktorý jej hovoril, že by bolo vhodné odtiaľto čo najskôr odísť, už aj tak vzbudila dosť neželanej pozornosti.

Netrvalo však dlho a jeho pohľad opäť spočinul na jej spolužiakoch, ktorí sa chystali na rýchly ústup.

„Poďte so mnou..." vyzval ich spôsobom, ktorým im dal jasne najavo, že len tak ľahko neuniknú z jeho dosahu.

Myrtla sledovala ako si vzali svoje veci a nasledovali ho. Pevne zovrela v rukách knihu hlavolamov a prešmykla sa okolo skupinky dievčat postávajúcej neďaleko nej.

Bežala. Nikoho si nevšímala.

Zastala, až keď opustila hrad. Na tvári cítila studený vietor. Primkla si ruky s knihou tesnejšie k telu. Niekto jej pomohol. Niekto to pre ňu urobil.

A ona zrazu cítila, akoby bola pre niekoho dôležitá. Aspoň počas tohto mrazivého popoludnia.