Vtedy som mala ten pocit (het-dokončené)

7. kapitola

Zastavil svet a vtiahol ju do toho svojho. Aspoň tak jej to pripadalo, keď sa o pár sekúnd neskôr spamätávala z toho, ako sa náhle všetko zrazu zmenilo.

Zrazu stála uprostred akejsi tmavej miestnosti.

„Tom, čo sa stalo?"

„Rozmýšľal som o tej našej poslednej hre a myslím, že vzhľadom na to, že sa mi snažíš práve teraz bezúspešne klamať, mohli by sme skúsiť vyšší level..."

„Tom, ale ako... kde to sme..."

Zažalo sa svetlo.

„Všetko ti vysvetlím... čoskoro..." povedal Riddle podobným spôsobom ako vtedy, keď boli obaja nahnevaní.

„Ale najprv... Poobzeraj sa okolo seba a pokús sa to zistiť sama..." vyzval ju a ona si uvedomila, že stojí na úzkom kľukatom chodníku, tvarom pripomínajúcom hada a okolo nej sa pohybujú a hmýria všemožné obrazy. Na niektorých bola ona, na iných zas mladšia verzia Toma sediaca na akomsi pochmúrnom mieste. Počula šum hlasov, ktoré akoby striehli niekde tam vonku, za akousi neviditeľnou bariérou.

Cítila svoje telo, vedela, že stále leží na posteli, no zároveň v tomto svete pociťovala takmer bezhraničnú ľahkosť. A tieto dva extrémy v jej mysli vyvolávali značný zmätok.

Dospela k pochopeniu. Aj toto bola hra na pravdu a lož, no odohrávala sa inde, nie v nemocničnom krídle, ale... Pomaly pristúpila k jednému z obrazov. Bola to jej detská spomienka na to, ako spadla počas jednej hry s deťmi a prvý raz sa v nej prejavila mágia. Recitovali jej riekanku, ktorá sa jej nepáčila. Cítila sa tým ponížená. A vybuchla. Presnejšie povedané mágia, ktorá ju obklopila ako ochranný obal explodovala a odhodila deti na bok, tak prudko, že sa niektoré z nich aj zľahka poranili. A ona nevedela, čo sa to vlastne stalo, bola z toho zmätená a vystrašená. Potom jej povedali, že je čarodejnica. Vtedy si myslela, že jediná z rodiny, kvôli chýbajúcim záznamom z istého obdobia. Pamätala si aké s tým boli problémy. Veľa papierovačiek a vysvetľovania.

Museli tým deťom aj upraviť pamäť, lebo to bol veľmi silný prejav mágie a jej rodičia sa prvý raz dozvedeli o existencii čarodejníckeho sveta, keďže dostali výnimku ako osoby, ktoré majú doma dieťa s čarodejníckym nadaním. Zmierili sa s tým a podporovali ju, aj keď to na začiatku pre nich nebolo ľahké to všetko pochopiť, skutočne sa veľmi snažili.

„To sú spomienky..."

„Správne...." potvrdil jej to.

„Sme teda v mojej hlave?" tá myšlienka ju znepokojovala.

To, že sa tak rýchlo dostal do jej osobného priestoru, nebolo možné brať na ľahkú váhu.

„Zjednodušene povedané, sme na rozmedzí našich myslí, vytvoril som medzi nimi niečo ako most... prestupnú miestnosť, je to len veľmi jednoduchá projekcia..." vysvetlil jej to Riddle podrobnejšie.

Bola tým fascinovaná, ale zároveň mala strach. Taký ten príjemnejší druh strachu, ktorý pociťovala, keď sa priblížila k niečomu nebezpečnému, no zároveň podnetnému.

„Ale prečo si tak ďaleko..."

Bol od nej dosť vzdialený, takmer až na opačnom konci, napriek tomu ho veľmi dobre počula, akoby stál priamo pri nej. No bol to vymyslený svet, narýchlo poskladaný, preto si nemohla byť istá vzdialenosťami.

„Pretože ti chcem dať na výber, môžeš sa dostať ku mne... alebo smerovať hneď k východu... stačí si len vybrať..."

Myrtla uvidela, ako sa na opačnej strane objavili dvere. Bez hadieho vzoru. Len také jednoduché s obyčajnou kľučkou. Chvíľu tam len stála. Medzi tými dvomi jasnými bodmi a spomienkami. Vedela, že by mala odtiaľ ujsť, že by mala postupovať smerom k dverám, no nemohla. Chcela ísť k nemu. Napriek všetkému verila tomu, že on to spojenie zruší bez toho, aby jej ublížil.