Vtedy som mala ten pocit (het-dokončené)

13. kapitola

O pár dní neskôr...

Šťastná spomienka. Hľadala ju. Oči mala privreté. Sústredila sa na ňu celou svojou bytosťou. Lebo on jej sľúbil odmenu, ak to dokáže. Lebo on jej sľúbil, že s ním zažije niečo mimoriadne, ak mu dovolí, aby skúmal jej myseľ, kým ona bude hľadať.

Myslela naňho. Na ten okamih, keď bola šťastná práve s ním. Keď sa jej dotýkal. Tak ako teraz. Keď bol s ňou. Keď zabudla na všetko, keď sa nebála ničoho. Keď si myslela, že by preňho mohla byť dôležitá...

Astronomická veža. To miesto, sa v jej mysli prepojilo s tým správnym impulzom.

Dotkla sa jeho tváre. Inštinktívne, bez toho, aby zvažovala každý krok. Bez toho, aby myslela na dôsledky. Jeho bozk bol cestou do temnoty. Výzvou k prekonaniu večného chladu. Osobnou skúškou, ktorej sa dobrovoľne odovzdala. Striedanie intenzity s precíznou istotou, od začiatku až do konca udržiavajúc prevahu. Zanechávajúc v nej pocit príjemného chladu. Ten bozk. Bol Jej peklom aj nebom. A jej odpoveď bola súhlasom. Definitívne uzavretie jeho objatia. Pritiahnutá bližšie. Ukrytá v tieňoch. Klesala. Bola vedená jeho pohľadom. Bola spútaná vôľou silnejšou než bola tá jej.

Zbavená bolesti. Pomaly sa pohybujúca na hladine svojho vedomia. Pozvaná. Žijúca len pre ten jediný okamih.

Ten pocit, keď sa jej dych zrýchlil a srdce bilo rýchlejšie. Ten pocit, keď nebola sama, ale patrila aj niekomu inému. Keď jej vedomie cítilo tlak toho druhého. Keď jej telo podliehalo inštinktom.

Iný pocit. Úplne nový a dosiaľ nepoznaný. Dovolila aby zaplavil jej myseľ, jeho prítomnosť cítila kdesi na okraji, no nerobila si kvôli tomu starosti. Chcel len vedieť, ako to funguje, zvnútra a ona proti tomu nič nenamietala...

Otvorila oči.

Sedel tam a pozoroval ju.

„Tak začni..." prikázal jej takmer panovačne.

Naučil ju všetko, strávili nad tým dosť dlhý čas a ona sama bola prekvapená, že to bol hlavný dôvod ich stretnutia. Bola pripravená, dychtivá učiť sa od neho a poslúchať ho. Neuniklo jej ani jedno jediné slovo a skutočne sa snažila sústrediť.

Patronus, to bolo jediné kúzlo, ktoré sa mu vskutku vôbec nedarilo, a nerozumel tomu, kde robí chybu. Ovládal techniku aj prevedenie a všetko ju naučil. Bezchybne. No on sám zatiaľ nedospel k žiadnemu pokroku.

„Expecto patronum..." vyhlásila Myrtla sebaisto.

Striebristé stvorenie, len napol sformované, s dosť neistými tvarmi, odhodlane krúžilo okolo nej.

Po ďalšom pokuse však nadobudlo svoju úplnú podobu. Bol to bez najmenších pochýb had. Tak predsa to bola pravda, to čo sa písalo v učebnici o podobe patronusa...

No napriek tomu to bolo veľmi pekné a užitočné kúzlo, neľutovala, že sa to naučila.

Tom však vôbec nevyzeral spokojne, práve naopak, mala pocit, akoby mu tým dala facku, pretože presne tak sa na ňu zrazu díval, akoby urobila niečo, čím by ho mohla hlboko uraziť.

Zmiatlo ju to a nevedela čo by mu mala povedať, aby ho presvedčila o tom, že nemala v úmysle urobiť nič, čo by ho mohlo podráždiť.

„Myslím, že už viem, čo mi bráni vtom, aby som vykonal toto kúzlo..." povedal Tom napokon, no nevyzeralo to tak, že ju so svojimi zisteniami oboznámi.

„Na dnes už stačilo, môžeš ísť..." prepustil ju, skôr než stihla vôbec otvoriť ústa, takmer akoby bol nejaký princ, ktorý sa zbavuje nepotrebného poddaného.