Vtedy som mala ten pocit (het-dokončené)

20. kapitola Verzia B

Nemala si naňho zvyknúť. Nikdy nemala dovoliť, aby sa dostal tak hlboko do jej srdca.

Chýbal jej viac než si vôbec bola ochotná pripustiť. Bez neho sa cítila slabá, bezmocná, nemohla dýchať, nevládala čeliť svetu, to čo predtým bolo len rutinou, sa práve teraz stalo neprekonateľnou prekážkou.

To, čo Olivia povedala o jej okuliaroch ju nebolelo tak veľmi, ako uvedomenie si, že v jej živote už nebol on, jeho slová v nej zabili všetko, čím bola.

Bola to len zámienka na ďalších nemilosrdný výbuch mágie, pripomienka toho, že ešte nie je v poriadku a nevie, či ešte vôbec bude.

Myslela si, že to už prekonala, ale opäť sa to k nej vrátilo, ako vlna neprekonateľnej bolesti a ona cítila svoje slzy, viac než kedykoľvek predtým, sa chvela v ich zajatí. A priala si, aby viac netúžila po tom, aby bol v takýchto chvíľach s ňou, aby nesnívala o tom, že raz urobí niečo vskutku bláznivé...

Plecia sa jej otriasali od plaču, ktorý nedokázala kontrolovať, nič nebolo dôležité, na ničom už nezáležalo. Opätovná vlna žiaľu, silnejšia než tá predošlá, ju lámala na kúsky.

A potom sa to zrazu stalo. Začula ten hlas. Hlas nejakého chlapca. Hovoril akýmsi zvláštnym jazykom, znelo to takmer ako sykot.

Hnevala sa. Na všetkých a obzvlášť na osoby, ktoré by mohli práve teraz narušiť pokoj miesta, kde sa zvykne plakať. Nepochybne preto, aby sa jej vysmiali, aby pokračovali v tej krutej hre, ktorú už ona nezvláda, nemá viac síl. Nedokáže to. Už nie.

No bol tu ešte ten posledný vzdor, ktorý v sebe stále dokázala nájsť. Chlapci tu nemajú čo robiť, toto sú dievčenské záchody. Pošle ho preč, vyleje si na ňom všetku zlosť, ktorú v sebe nosí.

Rozochvenými rukami odomkla kabínku. Otvorila dvere.

Cítila svoju mágiu, rozbúrenú jej vnútorným bojom, nekontrolovateľnú a krutú. No rovnako kruté boli tie oči, ktoré na ňu pozreli. Strácala sa v nich, boli bolesťou, boli uistením, že nemôže uniknúť. Obklopila ju akási zvláštna agónia, nevedela nič o sebe o svojom tele ani o veciach naokolo.

Kdesi v nej však ožíval akýsi hlas, ísť ďalej či ostať, ísť či ostať... tie dve slová kolovali v jej mysli, otáčali sa a nútili ju o tom premýšľať. Necítila viac bolesť.

Bola so všetkým vyrovnaná, chladná, akoby sa oddelila od všetkého a od všetkých.

Odchod bol jednoduchý, bezbolestný, bez pút, len sloboda.

Odísť.

To bola prvá myšlienka, okolo ktorej sa jej vedomie aktívne krútilo, no spolu s ňou prišiel aj hlas, ten ktorý vedel viac než ona.

„Ak ostaneš, budeš tou poslednou, ktorá bude pri ňom stať, ak odídeš pôjdeš ďalej a spoznáš tajomstvá pokoja, vzdáš sa ho a prenecháš ho nám...

S kým by sa mala lúčiť? O kom to ten hlas hovoril... Komu ho prenechá? Toľko otázok a žiadne odpovede.

Nechápala, jej myseľ bola zastretá pokojom, okúzlená tou ľahkosťou. Tou absenciou bolesti.

Ten hlas jej pomohol k tomu dospieť. Pochopila. Hovoril o Tomovi. Chlad sa rozplynul. A ona cítila, ako sa v nej prebúdzajú pochybnosti.

Ale on ma tu nechce. Nezáleží mu na tom, či tu ostanem alebo nie. Odmietol ma. On by neostal. On by sa ma vzdal.