Vtedy som mala ten pocit (het-dokončené)

11. kapitola

Oslava bola fajn. Aspoň jej začiatok. No Tom sa neskôr kamsi vytratil a nevrátil sa späť. Pokazilo jej to náladu a po celý zvyšok večera, len čosi odsekávala Bennetovi, ktorý si ju kvôli tomu dosť tvrdo doberal. Nevyvíjalo sa to vôbec dobre. Nakoniec mu poriadne vynadala, rozplakala sa a vybehla von tesne pred polnocou. Nevedela prečo reagovala až tak podráždene, prečo sa vždy nechala uniesť tou horšou stránkou svojej povahy, no nedokázala to zastaviť. Triasla sa od hnevu a priala si, aby mu mohla ublížiť, aby mu dokázala vrátiť to, akú bolesť jej svojimi narážkami spôsobil.

Jeho slová ďalej zneli v jej mysli ako jedna z tých mimoriadne otravných piesní. Už ho asi nebavíš. Možno odišiel s niektorou z miestnych... ten tvoj priateľ...

Vedela, že to Bennet povedal hlavne kvôli tomu, že si toho doprial viac než dosť a bol v nálade pomerne skoro. Nemyslel to tak, ale ona sa nedokázala ovládnuť.

Nezastala ani keď na ňu volali rodičia, vedela, že z toho neskôr bude problém, no práve teraz považovala za omnoho rozumnejšie uprednostniť čerstvý vzduch pred nekontrolovaným výbuchom mágie uprostred oslavy, na ktorej sa nachádzalo pomerne dosť muklov.

Bola by toho schopná a nechcela si ani len predstavovať, aké by to malo následky.

Až chladný nočný vzduch jej pomohol usporiadať si myšlienky. Pomaly kráčala ďalej bez toho, aby sa trápila tým, kam sa dostane. Bol to vskutku jediný spôsob ako sa zbaviť toho hnevu, ktorý jej nedovolil dýchať.

Prívesok ju ťažil na krku, akoby zrazu bol až príliš ťažký a ona sa ho pomaly dotkla, akoby zvažovala či by si ho nemala zložiť. No akékoľvek myšlienky spojené s Tomom a so všetkým ostatným boli zrazu prerušené pod vplyvom akéhosi zvláštneho šuchotu prichádzajúceho spoza jej chrbta.

Obrátila sa. Takmer zo zvyku siahla po prútiku. Nebolo dovolené ho vyťahovať len tak, no cítila sa bezpečnejšie, keď si aspoň mohla predstavovať, že má tú možnosť použiť ho proti všetkému, čo by sa jej pokúsilo ublížiť.

„Kto je tam?" opýtala sa ostrým hlasom.

Nedostala odpoveď. No cítila isté ohrozenie prichádzajúce z tmy.

Niekto tam bol. A neráčil sa jej ozvať, čo neznamenalo nič dobré. Pomaly ustupovala, akoby vedená impulzom, ktorý ju nútil báť sa toho neznámeho ticha.

Toho ohrozenia, ktoré cítila, aj keď nevedela či je opodstatnené. A potom do niečoho vrazila.

„Čakal som, že ani ty tam napokon nevydržíš..." pri uchu jej zrazu zaznel známy hlas. Uľavilo sa jej, srdce jej prestalo zdesene búšiť, keď v tme našla Tomovu ruku.

„Niečo tam je..." hlesla rozrušene.

„Nič čo by nás muselo znepokojovať..." vyhlásil Riddle ľahostajne a odviedol ju ďalej od zdroja jej strachu. Čím viac sa vzďaľovali, tým bola pokojnejšia.

„Tom... ako si? Ako je možné, že ma vždy dokážeš nájsť... keď... A kam si to vlastne zmizol? Prečo si vôbec..."

„Naše stretnutia už od istého času nie sú náhodné, a keď budem chcieť, nájdem si ťa všade... nezabúdaj na to... A to kde som bol, povedzme, že to ťa nateraz nemusí zaujímať..." poznamenal Riddle napokon a znelo to čiastočne aj ako hrozba, keďže popritom pustil aj jej ruku. Myrtla sa pod váhou jeho pohľadu začala cítiť takmer previnilo.

„Prepáč, nemala som v úmysle ti nič vyčítať... ja len... Bennet bol kvôli tomu neznesiteľný... neustále niečo hovoril o tebe a iných dievčatách... o tom, že by si mohol niekam zmiznúť s niektorou z miestnych dievčat..."