Samota & Život

1.časť - Ja

... Zobúdzam sa deň čo deň, rok čo rok, a stále s tým istým pocitom... ,že každý deň bude o tom istom. Každý deň budem počuť, robiť a hlavne cítiť to isté. Smútok, sklamanie, samotu... Občas sa však nad tým pozastavím a porozmýšľam prečo je to asi tak? Prečo som taká? Prečo nechcem zmenu? Prečo...? Niekedy vyroním slzu, inokedy to ignorujem, to však je už podľa mojej nálady a hlavne ako veľmi si to v tú chvíľu pripúšťam. Aj tak v konečnom dôsledku vždy si poviem to isté, nechcem zmenu, život aký žijem doteraz sa mi páči a nemám dôvod meniť seba. Zmeniť by sa malo okolie! Snáď si nemyslia, že práve ja som tá... "Crrrrn! " a v tom zazvonil môj otravný, staromódny a predovšetkým nepríjemný budík a oznámil mi, že je načase zobudiť sa. "Zaseee aaaa ! " zakričala som naštvane a buchla som po budíku, ktorý sa vypol a otočila som sa na bok a pokračovala v premýšľaný. No už nemám nad čím rozmýšľať pretože to už nemá zmysel. Priznám si, môj život nie je už dávno môj, lebo ho nežijem, ale iba prežívam zo dňa na deň. "Fuuf no dobre už radšej vstanem lebo nestihnem školu." povedala som si v hlave na znak, že už končím na teraz s premýšľaním. Vstala som a postavila som sa pred zrkadlo. Zrkadlo mám hneď pri posteli. Neviem ani prečo, možno pre to aby som sa na seba pozerala, deň čo deň, aby som zistila kto vlastne som. V zrkadle vidím jedno dievča. Je vyššej postavy. Ničím sa neodlišuje od ostatných, možno len jednou vecou, nepodstatnou, za ktorú Lenka nemôže. Jej život poznačila choroba. Znížená funkcia štítnej žľazy s nej urobila apatického, unaveného, depresívneho človeka. Človeka, ktorý má problém zo svalmi celého tela, zo svojím sexuálnym životom a predovšetkým má sklony k samovražde. Preto má Lenka väčšiu postavu ako bežný zdravý človek, no zatiaľ ju to netrápi. Je čas sa vrátiť naspäť, pretože v zrkadle nenájdem odpoveď, aspoň nie zatiaľ. Upratala som si posteľ, naraňajkovala s umyla zuby. Nastal čas isť sa obliecť. "Prečo je ťažké nájsť niečo pekné na oblečenie aj pre mňa ? " povedala som si s vedomím, že na toto mi nik neodpovie. Zo skrine som vybrala šedé nohavice, trochu sa podobali tým zvonovín, ktoré sa nosili kedysi. Boli to jediné nohavice, v ktorých som sa necítila zle. Ešte som vybrala čierne tričko, pretože čierne vraj robí človeka chudšieho. A už som oblečená. Zoberiem si ruksak a vytratím sa z domu, potichu ešte zamknem bránku. Svoju cestu som si namierila do školy. Deň čo deň už siedmy rok. Dnešok nie je žiadnou výnimkou. Hodím ruksak na chrbát, kapucňu na hlavu a idem. Po ceste stretávam ľudí. Ľudí, ktorý sú šťastní, ktorý našli svoje bohatstvo, ľudí, ktorý svoj život už žijú a nie prežívajú. "Ach.. " vzdychla som si a otočila som svoj pohľad na druhú stranu a ignorovala okolitý svet a svojím tempom išla do školy. Keď už som stála pred budovou, nikto tam nebol, ako by ma nikto nemal rád. Otvorila som si sama, prezula som sa do svojich papúč a išla som pomaly, krok po kroku do triedy. Stála som pred tímy dverami. Bolo počuť smiech, krik, šťastie. V hlave som si hovorila, "čo budú moji spolužiaci hovoriť?" Otvorila som dvere, ktoré vrzgotom oznámili, že niekto vchádza do triedy. Bola som to ja. V triede zrazu ostalo ticho. Rýchlo som si išla sadnúť do svojej lavice, ktorá bola hneď v predu. Ešte som mala chvíľku čas, nachystala som sa na prvú hodinu. V hlave som si povedala, "super prvú máme matiku, to bude sranda." Keď som sedela ako prilepená na stoličke, zrazu sa ozval ....