Samota & Život

2.časť - Vojna

... Keď som sedela ako prilepená na stoličke, zrazu sa ozval mne veľmi povedomý hlas. Bol to hlas môjho spolužiaka Igora. " Lena daj mi úlohu z matiky, ale rýchlo !" povedal Igor vystrašeným a tvrdým tónom. Ja som mu len podala zošit potichu, bezbranne a Igor mi ho vytrhol z ruky a bežal do svojej lavice písať úlohu. Ja som ticho sedela v lavici čakajúc na začiatok hodiny a rozmýšľala som. "Prečo ma nazval Lena ? Veď sa tak nevolám. Ja som Lenka ! Ešte raz to urobí a ..." A v okamihu zaznelo "Crrrrn" z rozhlasu na znak, že sa začala prvá hodina. Igor rýchlo dočmáral svoju úlohu a hodil po mne zošit zo slovami "Díky Lena." Zošit spadol na zem a všetky listy, ktoré som mala založené v ňom sa porozlietali po zemi. Rýchlo som to pozbierala aby som nemala zle od učiteľky, ktorú som už započula na chodbe. Len tak tak som to stihla. V okamihu sa otvorili dvere, v ktorých stála učiteľka. Celý deň, len rozmýšľam. Rozmýšľam nad sebou. Keď sa pozriem okolo seba vidím ľudí, ktorý sú šťastný a majú to čo ja nie. "Prečo som nikdy nezažila byť ako sú oni? Prečo mi svet, do ktorého som sa narodila dal takú kládu na plecia? Síce nie je taká ťažká, ale prečo práve ja ? Ja chcem byť normálna! No namiesto toho rozmýšľam čo si o mne kto myslí. Čo ak si moje spolužiačky zo mňa a mojej postavy robia srandu ? Čo ak sa mi chalani posmievajú ? Vôbec netušia, že ja za to nemôžem. Prečo je to tak ? Netuším... " Ani neviem ako, ale šesťhodinový školský deň sa skončil a zo "spoločnosťou" ,s ktorou sa stýkam sa skončila. Nastal čas zase sa osamostatniť a utiahnuť. Potichu ako myška som sa vytratila zo školy ako ostatný. Išla som nie dlhou cestou zase domov. Počas kráčania som rozmýšľala zase "Čo to bol dnes za deň? Veď som vôbec nič nepovedal. Celý deň som len sedela ako prilepená a po celom dni ma ani nikto nepozdravil. Stačilo by mi len obyčajné, ahoj, ale ani to som nepočula. Pozná ma vôbec niekto ? Kto som vlastne ? Vzduch ... aspoň tak to cítim ja, ach ..." Postupne som sa blížila už k môjmu domu, v ktorom žijem už štrnásť rokov sama. Iba ja, mama a otec. Krok po kroku sa blížim ku dverám, otvorím ich, počujem len hádky. "Vôbec sa nechováš ako matka ! Nevieš ani navariť ! Upratať ! Čo si o sebe myslíš !? Všetko za teba robí Lena !..." Pomaly a potichu otvorím dvere a po schodoch rýchlo vybehnem do svojej izby nech si ma nevšimnú. Položím si tašku na zem ku skrini a zrazu započujem otcov hlas "Lení poď sa naobedovať." Prídem do kuchyne, kde je ticho ako pred vojnou. Vojnou, ktorú neviem kedy vypukne. Vojnou, ktorá všetko naisto zmení. Buď na dobro alebo na zlo. To všetko ukáže, len čas. Radšej sa rýchlo naobedujem a zase sa idem "schovať" pred svetom do izby, rozmýšľajúc o sebe, rodine a živote." Živote, ktorý je len jeden. Jeden jediný, ktorý by sme si mali vážiť a nemali by sme ho premrhať zbytočnosťami a smútkom. Život niekedy nie je taký ako by sme chceli. Život nás učí, vychováva a mali by sme si z neho vyvodiť ponaučenie. Veď predsa žiť stojí zato vďaka jednoduchým veciam, ako láska a povinnosť, práca a odpočinok. Nech je život akokoľvek zlý, vždy existuje niečo, čo môžem robiť a dosiahnuť v tom úspech. Kým je život, ostáva predsa aj nádej. Mám aj ja nádej zmeniť svoj život ? Život ....