Samota & Život

3.časť - Návšteva

Život, ktorý začína nádychom a konči sa výdychom ? ... Ani som si nevšimla a do mojej izby vošla mama a posadila sa na moju posteľ. Spýtala sa ma na to ako bolo v škole a ako sa mám. Ja som odpovedala, len ľahko a jednoslovne "Dobre". Keď však videla, že nemám chuť rozvíjať ani poriadne nezačatý rozhovor zdvihla sa a odišla... Takéto dni v mojom živote prežívam stále. Nebudem si klamať je to tak každý deň, týždeň, mesiac ... Znudený život. Neviem čo ďalej. Zasekla som sa v akej si časti môjho života, z ktorého nevidím východisko. Ako prvé ma napadne samovražda. "Tak takto ľudom napadne ukončiť svoj život, nevidia východisko zo svojich problémov, alebo ho len nevedia nájsť a možno existuje - niekde tam v budúcnosti ... " hovorím si potichu v mysli, keď rozmýšľam ako toto všetko, tento život čo sa mi rúti pomaly do záhubu, ako ho zmeniť. No natoľko som rozumná aby som to neurobila, neukončila svoj život, veď možno niekomu budem chýbať a možno nikomu. To už žiaľ ja neviem. No čo však z určitosťou viem, že budem ešte dlho žiť a možno príde zmena sama od seba. To všetko ukáže, len čas ...

Ako čas plynul a sekundy sa strácali, jedného dňa som mala ísť na normálnu prehliadku ku pani doktorke, ktorá sa zaoberá liečbou mojej choroby. Ráno som vstala ako každý deň, však je to priorita, ale nikto sa nikdy nezamyslel, že nemusí zajtra s istotou vstať, že už tu nemusí byť. To som pochopila až časom... Po príchode do čakárne pani doktorky Walelovej som si sadla na jednu z voľných stoličiek pred jej dvermi. Počas doby čakania som nad ničím nerozmýšľala, pozerala som sa okolo seba na svet a ľudí, vnímala som ich. Bola tam starenka, život sa jej však zachvílku končí, výdychom, no nestráca nádej a nepoddá sa smrti, bojuje. Vedľa mňa sa postavila teta, budúca mamička, nosí v sebe život, ktorý sa čochvíľa začne, nádychom, bude sa vyvíjať, zdokonaľovať až raz aj tento život skončí - niekde je začiatok, niekde zase cieľ. Život je príliš krátky. No ak sa nezastavíš a nepozrieš sa na chvíľu okolo seba, mohol by si ho premeškať... " Lenkaaa " započujem z otvorených dverí, v ktorých ordinuje pani doktorka. Zodvihnem sa spolu s mamou a poberieme sa do ambulancie. Sadneme si na stoličky, ktoré sú umiestnené pred stolom.

"Dobrý deň !" pozdraví nás doktorka.

"Dobrý deň !" odzdravíme.

"Tak čo, Lenka, ako sa máš ? " spýta sa ma milým tónom hlasu pani doktorka.

"Celkom fajn." odvetím s miernym úsmevom na tvári.

Pani doktorka sa na mňa usmeje a začne sa rozprávať s mamou, nevnímam, pozorujem okolie. Svoju oranžovú pracovňu má vyzdobenú kvetinami a obrazmi detí. "To toľko má detí?" pomyslím si. Okrem šedých šanónov, na ktorých je napísané "2011/2012", "2012/2013", "2013/2014", "2014/2015" má poličku, na ktorej má vystavené všelijaké knihy o zdraví, tele, štítnej žľaze a psychológií. Zrazu sa otočím a slnko mi uštedrí slnečnú ranu do očí, oslepí ma. Zrazu započujem mamu "Lenka ?"...