Mora negris (slash)

6. kapitola Návrh

„Ron, prečo si ma nezobudil?" tmavovlasý chlapec si rýchlo pretrel oči. Nevedel kedy presne zaspal, všetko bolo akési neisté a zahmlené.

Zmätene rukou šmátral po posteli. Prekvapilo ho, keď zistil, že na sebe nemá pyžamo, nebol zvyknutý spávať nahý. Poriadne sa začervenal, keď si predstavil, že ho v tomto stave mohol vidieť niektorí z jeho spolužiakov. Na posteli našiel čistý habit a na stolíku vedľa nej boli zrejme jeho okuliare, opatrne ich vzal do rúk, nasadil si ich, obliekol sa a pomaly vstal. Okamžite pochopil, že sa nenachádza na Rokforte a spolu s týmto zistením, sa v jeho mysli začali vynárať ďalšie spomienky.

„Som uňho a včera sme..." hlesol zdesene. Nechcel spomínať na tie veci, bolo bolestivé myslieť na to, čo sa s ním v tej izbe stalo.

Obrazy v jeho mysli však boli čoraz jasnejšie, a on postupne pochopil, čo sa v tejto izbe odohralo.

„Nie !" vyhŕkol zdesene.

Nejaký čas mu trvalo, kým sa upokojil a pomaly dokázal opäť vnímať dianie okolo seba.

Na nízkom stolíku sa objavila tácka s raňajkami, šlo zrejme o zložitejší systém podávania jedla. Vyzeralo to lákavo, no Harry nemienil vziať do úst nič, čo pochádzalo od neho a bytostí, ktoré preňho pracovali. Namiesto toho, aby sa tým ďalej zaoberal, pomaly sa dovliekol až k dverám.

Stál tam, už ani nevedel ako dlho presne, ale napokon dovnútra vošla postava v tmavo habite, s kapucňou na hlave.

„Ako sa dnes cítiš, Harry?"

„Nie veľmi dobre, ale vy... vy ste..."

„Áno, urobil som to, a môžeš si byť istý, že ťa čakajú zážitky podobného druhu... tak často, ako si to moje nové mladé telo bude vyžadovať..." chladne vyhlásil Temný pán a pomaly si stiahol kapucňu.

Chlapec mal možnosť hľadieť na muža o niečo staršieho než toho, ktorého spoznal v Tajomnej komnate, no bol to stále on, Voldemort.

„Ako sa to stalo? Ako je možné, že vyzeráš takto..."

„Na to by si sa mal opýtať Dumbledora. Ten bláznivý starec si vo svojej naivite myslí, že táto podoba bude pre stranu svetla prospešná. Využil na to staré rituály, no ani to mu nepomôže, nič to nezmení na tom, čo ho čaká... no nechajme ho, nech si to myslí aj naďalej, že by mohol mať nejaký vplyv... A my dvaja budeme čoskoro pokračovať vtom, čo tak sľubne začalo, však Harry?"

„Nedovolím to... viac nedopustím, aby..." vyhlásil Harry pevným hlasom.

Temný pán pristúpil k nemu, jeho ruka prešla po chlapcovom pleci. Harry sa zarazil, pretože by to malo byť nepríjemné. Mal by pociťovať voči nemu odpor, no zmiatlo ho to, ako na mužovu prítomnosť reagovalo jeho telo. Mágia medzi nimi, akoby opäť ožila, a on cítil jej jemné pulzovanie na celom svojom tele, bolo to upokojujúce a príjemné, po určitom čase sa však dokázal odtiahnuť.

„Dovolíš mi všetko, čo budem chcieť, už len preto, aby bolo o tvoju kamarátku dobre postarané. Nechceš predsa, aby Grangerová tu u nás utrpela vážne zranenia... Mohol by som ťa donútiť aj iným spôsobom, ale predpokladám, že bezpečie tvojej priateľky ti bude prednejšie ako tvoje vlastné pohodlie. "

„Hermiona, ona je tu?"

„Ona a pár odvážlivcov obýva moje cely v dolnej časti. Verím, že si v dostatočnej miere vychutnajú našu pohostinnosť."

„So mnou si rob čo chceš, ale im neubližuj..."

„O tom nepochybuj, že s tebou si urobím, čo sa mi len zachce, ale ak by si bol prístupný istej dohode, mohol by som zariadiť jej prepustenie, skôr než bude natrvalo zverená do Luciusových rúk."

„Čo chceš?" opýtal sa Harry dosť stroho a snažil sa do svojho hlasu dostať čo najviac vzdoru.

„Prepustím ju, pokiaľ si kľakneš a zložíš moju verziu neporušiteľnej prísahy."

Harry nemal dobrý pocit z toho, čo mu ponúkol, keďže nevedel ako sa táto verzia odlišuje od bežnej neporušiteľnej prísahy. No podľa toho, ako spokojne sa Temný pán tváril, bolo viac než zjavné, že to nebude nič príjemné pre chlapca, ktorý sa stal jeho zajatcom.