Mora negris (slash)

8. kapitola Dary od priateľov

Počas tých pár dní, ktoré všetci spoločne strávili v nemocničnom krídle, sa mal Harry možnosť presvedčiť o tom, že ešte ani zďaleka nie je v bezpečí. Najnovšie plány Temného pána, nech boli akékoľvek, mu nedovolili pokojne spať. Dozvedel sa o Dumbledorovej pochybnej dohode s Lordom Voldemortom, na základe ktorej, mu bolo napokon umožnené vrátiť sa na Rokfort. Bola to ďalšia z tých dohôd, jeden z tých úskokov na ceste k moci, ktoré on sám dokázal len odsudzovať.

A spomenul si na všetky podrobnosti týkajúce sa svojho návratu do školy, napokon sa to všetko k nemu vrátilo, každú noc mu to Voldemort pripomínal v jeho snoch, ktoré boli čoraz temnejšie. A Harry sa obával, čo všetko, ešte bude schopný urobiť. Ani jeho priatelia mu nemohli pomôcť. S tým čo sa v ňom odohrávalo, si musel poradiť sám.

„Priniesli sem kopu darčekov. Mamka a ocko nám dokonca poslali balíček sladkostí," prerušil náhle Ron všetky jeho pochmúrne úvahy.

Harry pomaly prikývol, len napol vnímal to, o čom jeho kamarát hovoril.

Jeho najlepší priateľ opustil posteľ, pomaly pristúpil k stolu a spod obrovskej kopy všelijakých vecí vytiahol sladkosti. Boli úhľadne poskladané v akomsi menšom košíku. Vybral jednu z čokoládových žabiek a pomaly roztrhol.

Ron sa už dokázal pohnúť ďalej. Takmer mu to závidel. Nepochybne to bol jeho spôsob, ako sa vyrovnať s tým, čo prežili u Temného pána.

Harry im nepovedal všetko o svojom poslednom rozhovore s Voldemortom. Obával sa, že prejde ešte mnoho času, kým sa s tým dokáže vyrovnať.

Nemohol si však dovoliť preukázať slabosť. Pokúšal sa na to radšej nemyslieť a prestierať, že nedošlo k ničomu, čo by stálo za zmienku.

„Ja som to vedel, zase Dumbledore!" Ron bez záujmu položil kartičku na stôl.

Musel si dávať pozor, aby nezavadil o špeciálne upravené pelendrekové prútiky, ktoré vyrobili Fred z Georgom. Harry netušil na čo presne slúžia, ale dvojčatá mu spomenuli niečo o zmene farieb tváre a vlasov, preto si od nich aj Ron radšej udržiaval odstup.

„Dáš si?"

Podišiel k Hermione a ponúkol jej žabku. Stále bola veľmi bledá, mala neprítomný pohľad a veľa toho nenahovorila.

„No tak, aspoň to skús..."

Pokrútila hlavou, tak ju zjedol sám a vrátil sa k prezeraniu ostatných darov.

„Dokonca si dostala kvety. Nebola pri nich žiadna kartička, ale to predsa nevadí. Možno máš tajného ctiteľa," červenovlasý chlapec s náznakom žiarlivosti siahol na vázu s červenými ružami. Ostré tŕne ho však odradili od bližšieho skúmania.

„Prestaň s tým, Ron..." snažila as ho zastaviť jeho priateľka, po dlhom čase zaznel jej hlas, no ešte stále čiastočne akoby zbavený toho pre ňu typického tónu. No Ron ju neposlúchol.

„Len sa pozrime čo to tu máme... " chcel jej podať vizitku, no zarazil sa uprostred pohybu. A ani Harrymu nebolo všetko jedno, keď uvidel návštevu, ktorá za nimi prišla. Bol to Lucius Malfoy.

„VYPADNITE ! " Ron bez váhania namieril prútik na nepozvaného hosťa. No urobil to zrejme neskoro, lebo o svoj prútik veľmi rýchlo prišiel a Lucius ho pokojne zachytil.

„Prečo by som mal, prišiel som sa pozrieť, ako sa má náš hrdina, ktorý zapredal svoju dušu Temnému pánovi, za to, aby zachránil svojich priateľov. Vskutku obdivuhodné, však?"

„KLAMETE! HARRY, POVEDZ MU, ŽE... "

„Neprišiel som sem počúvať vaše citové výlevy, slečna Grangerová," poznamenal Malfoy povýšenecky.

Harry takisto siahol po svojom prútiku, no ruka sa mu chvela, akoby podliehal akejsi zvláštnej otupenosti.

„Budete musieť pykať za svoje činy! Postarám sa o to, aby ste za to zaplatili," prisľúbil mu napokon.

„Naozaj? Tak vtom prípade vám prajem veľa šťastia, pán Potter, budete ho pritom potrebovať, len si dajte pozor, aby to pre vás nebolo až príliš veľké sústo," odsekol starší muž chladne.

***

„Nechaj ma na pokoji!" protestne zamrmlal Harry.

Bol v moci ďalšieho z tých snov, alebo to bola skutočnosť? Práve teraz to nevedel veľmi jednoznačne posúdiť.

„Nemáš na výber. Prišiel čas, aby si myslel na prísahu a plnil si svoje povinnosti. Nebudeš v poriadku, pokiaľ neprestaneš bojovať so sľubom, ktorý nás navždy spája. Podriaď sa tomu, Harry."

„Nie!"

Temný pán ho práve pritisol k stromu a chvíľu sa s ním spokojne pohrával. Hneď ako sa ich pery stretli, mal pocit, akoby dostal zázračný liek. Prestal pociťovať malátnosť a myseľ mu priam prekypovala rôznymi spomienkami.

„Celý svet sa nám podriadi. Ak prijmeš svoj osud, nebudeš ľutovať..." sľuboval mu podmanivým hlasom.

„Nestojím o to. Nedopustím, aby si zo mňa urobil svojho otroka, Tom..." pokúsil sa vymaniť z jeho zovretia.

Prudký úder mágie ho prinútil kľaknúť si pred ním na kolená.

„Nepoučil si sa, Harry. Ty vieš veľmi dobre, aký mám vzťah k tomu menu..."

Temný pán mu to pripomenul bolesťou, ktorá bola až príliš skutočná.

„Áno, presne tam patríš, k mojim nohám, to ma možno uspokojí natoľko, že ťa tentoraz nechám odísť... tentoraz áno, ale nabudúce, Harry Potter, ty sám prídeš za mnou..."

poznámka: máme tu teda poslednú pôvodnú kapitolu. Tá deviatka bude trochu oriešok, lebo dej v tej pôvodnej nezodpovedá tomu, čo by malo nasledovať, takže do nej toho bude musieť byť aj dosť dopísané. 

Zrejme nás čaká aj nie veľmi populárny časový skok. No budem sa to snažiť urobiť prirodzene.