2. kapitola Bozk temnoty

441 20 0
                                    


Chladný ranný vzduch mu pomohol upokojiť rozbúrené telesné reakcie. Cítil sa už omnoho lepšie. Niečo ho však neúprosne priťahovalo až k jazeru. Takmer akoby nejaká neznáma sila ovládla celé jeho bytie. Nedokázal jej vzdorovať. Poddal sa tomu tlaku, ktorý ho nútil kráčať ďalej.

Netrvalo dlho a stál na brehu. Zahľadel sa na pokojnú vodnú hladinu. Videl na nej svoj odraz.

Prečo sa ma snaží zmiasť? Nemá právo zasahovať do cudzích snov, ale správal sa ku mne tak dôverne.

Harry bojoval s neodbytnými myšlienkami, ktoré sa k nemu opäť vrátili, keď hľadel do očí svojmu strachu.

Chcel si vymazať z mysle spomienky na tie dotyky, ktoré mu nedovolili pokojne spávať.

Posadil sa do trávy, blízko brehu a opatrne zovrel v rukách pár kamienkov.

„On ma nemá rád. Chce sa mi len vysmiať. Využiť každú moju slabosť, aby ma mohol zabiť," tie slová Harry vyslovil nahlas, aby sa zbavil vnútornej ťažoby, zároveň prudko odhodil kameň do vody. Rýchlo prenikol do temných vôd. Plášť mu pritom skĺzol z pliec, ale neprekážalo mu to.

Pevne privrel oči a uvelebil sa v mäkkom trávnatom poraste. Na sebe zrazu pocítil tlak nejakého cudzieho tela. Z hrdla sa mu vydral prekvapený výkrik. Vzápätí bol však utlmený drsným bozkom, ktorý si úplne privlastnil jeho pery. Cítil tlak cudzieho jazyka, žiadajúceho o vstup do jeho úst. Neprijal to. Zo všetkých síl bojoval s tým neznámym tlakom. Tie ruky ho naďalej hladkali, dráždili a láskali, podrobil sa ich vplyvu, dovolil mu, aby prenikol jazykom do jeho úst. A keď sa ich pery od seba napokon odtrhli, intenzívne vnímal pocit straty.

„Ak ma budeš poslúchať, Harry, neoľutuješ to," začul chladný hlas blízko svojho ucha.

Takmer nič nevidel, mal pocit, akoby mu niečo bránilo poriadne vnímať svoje okolie.

A keď to napokon z neho stiahlo, uvidel dlhé bledé prsty, ktoré sa pokúšali zbaviť ho oblečenia a tvár, tú tvár, ktorá ho mučila v jeho snoch. Vtedy mu už bolo jasné, že sa ocitol v rukách Temného pána. Nechápal však ako sa mohol dostať do školského areálu. To si nedokázal rozumne vysvetliť.

„Nie, dosť!" vyprskol zhrozene, keď sa mu napokon podarilo zbaviť ho habitu.

Nepovažoval za správne dovoliť mu, aby vtom pokračoval. Nechcel byť nahý v náručí svojho nepriateľa. Nemal však na výber, ten muž bol silnejší a on mu nedokázal dlho vzdorovať. Zaplavila ho neskutočná slasť a pocit tepla, ktorý ho úplne ochromil.

„Porozmýšľaj o tom, Harry. Naša vzájomná spolupráca by ti priniesla mnohé výhody. Nemusíme sa navzájom zabiť..." pokračoval Temný pán vo svojich návrhoch.

„Mňa nikdy nedostaneš!" opäť sa začal zúfalo mykať. Nedokázal však opustiť pevné náručie svojho nepriateľa.

„Uvidíme..." zaznel ten hlas, tentoraz už zbavený falošnej láskavosti.

Harryho začala bolieť jazva, pálila ho natoľko, až stratil vedomie, ešte nikdy predtým to tak veľmi nebolelo.

„Harry, čo sa tu stalo? Prečo si nahý? No tak, Harry? Počuješ ma?" niekto ním poriadne silno zatriasol.

Keď konečne otvoril oči, zazrel nad sebou dievča s dlhými hnedými vlasmi. Bola to Hermiona. Skrývala si tvár za objemnou knihou, ktorú si zrejme vypožičala ako ďalšie ľahšie čítanie.

„On bol tu. Videl... som... ho!" vyjachtal Potter rozochvene, ledva vládal rozprávať. Okamžite si vzal oblečenie. A celý sa chvel počas obliekania. Hermiona mu musela pomôcť, aby si na seba vôbec dokázal natiahnuť habit.

„Kto tu bol, Harry?" opýtala sa ho, keď bol už konečne oblečený a podarilo sa mu vstať.

„Lord Voldemort."

„Nie, Harry, to určite nemohol byť on... Poď, pomôžem ti..."

„Hermiona, Voldemort bol tu! Ja som ho videl! Musím informovať Dumbledora!" rozrušene hlesol Harry.

„Možno to bol len ďalší sen... Bude lepšie, keď ti Madam Pomfreyová dá niečo na upokojenie a zavoláme aj riaditeľa. Ak to bude potrebné, ja sa o to postarám," prisľúbila mu Hermiona neisto.

„Prečo mi nechceš veriť? Ja som ho videl! Videl som ho!" zúfalo zopakoval Harry.

Mora negris (slash)Donde viven las historias. Descúbrelo ahora