Mora negris (slash)

9. kapitola Silencio

Ultimátum.

Toto slovo bolo skloňované počas tých najbližších dní a stalo sa súčasťou toho obrovského strachu, ktorý celý čarodejnícky svet nútil zotrvávať v strehu. Hovorilo sa o veľkom útoku. O možnosti, že by mohli byť zasiahnuté dôležité strategické ciele, a takisto aj o využití nekromancie a techník s tým spojených, ktoré čarodejníkov desili viac než čokoľvek iné.

Nekromancia ako taká patrila k dávno zakázaným častiam magickej vetvy, dospelo to až tak ďaleko, že boli údajne zničené všetky dôležité spisy a dokumenty a umlčané všetky osoby, ktoré mali o tomto druhu mágie čo i len nepatrné znalosti. Na ich strane neostal nikto, kto by mohol odvrátiť hrozbu tohto druhu.

A Harry si prial, aby bolo v jeho moci s tým niečo urobiť, obzvlášť preto, že práve teraz sa naňho zameriavala všetka neželaná pozornosť ostatných študentov, ktorí mali možnosť prečítať si takzvaný manifest Temného pána, v ktorom on sám označil za jedinú možnosť ako odvrátiť hrozby podobného druhu to, že on sám sa dobrovoľne vydá do jeho rúk, v čo možno najkratšom čase.

Po jeho prepustení s ošetrovne, preto práve teraz čelil, strachu a obávam všetkých ostatných a nenachádzal medzi nimi jedinú osobu, ktorá by mu nevyčítala to, že ešte stále zotrváva na Rokforte. A on to musel všetko mlčky a v tichosti znášať.

Teraz už vedel, že riaditeľ sa postaral o to, aby sa dostal z rúk Temného pána, aby sa vrátil späť po uzavretí tej prísahy, že práve on našiel tú medzeru v nej, ktorá mu umožňovala ostať na strane svetla. Tie slová boli príliš mocné, nevedel ich udržať vo svojej mysli, akosi mu vždy kamsi unikli a po riaditeľovom zásahu, boli už takmer nedostihnuteľnou súčasťou toho tichého mučenia.

No vďaka tejto medzere v jeho vlastných slovách, sa nechtiac stal otrokom inej vôle, ktorá bola práve teraz silnejšia než tá jeho. A nedokázal sa jej vzoprieť.

Riaditeľovi zrejme veľmi nezáležalo na tom, v akom stave bude, dôležité bolo hlavne vyhrať vojnu, Harry pochopil, nanešťastie až veľmi neskoro, že riaditeľ len málokedy koná v jeho záujme. A snaží sa využiť moc prísahy v prospech strany dobra aj za cenu veľkého utrpenia a strát.

Nepochybne ešte stále uctieval hlavne vyššie dobro. A na tom sa zrejme nič nezmenilo, ako mal možnosť zistiť, keď si od neho pred pár hodinami vypočul prednášku o tom, aké sú ich životy vlastne nedôležité, oproti tomu ostatnému, čo je v stávke.

A práve teraz bol odsúdený na ticho. Na čakanie, ktoré sa čoraz väčšmi predlžovalo. Sám nemohol urobiť ani len krok a nemal pri sebe ani svojich priateľov. Nebolo mu ani len dovolené sa s nimi ani len pozhovárať bez dozoru.

Mal teraz vyhradenú jednu z izieb, kdesi v neoznačenej časti, do ktorej ho vždy odprevadil nejaký člen učiteľského zboru. A z nej sa dostal len do Veľkej siene, na vyučovanie a späť do svojho väzenia.

Tú izbu už teraz nenávidel viac než komoru pod schodmi.

No ani teraz, keď sedel vo Veľkej sieni za svojím stolom, so svojimi spolužiakmi, nebolo to o nič príjemnejšie, ako nútený pobyt v oddelenej izbe, v ktorej naňho doliehala sila prísahy.

Nikdy sa necítil tak osamelo, nikdy nebol taký zúfalý.

No bolo to práve to nikdy nekončiace ticho, čo ho zabíjalo. To ticho, ktoré pociťoval ako tú najvyššiu formu utrpenia. To mlčanie spojené s nenávistnými pohľadmi ostatných.

Počul ten ich šepot, cítil tie ich varovné pohľady, no rovnako ako aj on, aj oni boli spútaní nemilosrdnosťou riaditeľovej vôle. Bolo to neznesiteľné, nekonečné.

A bol to práve Snape, ktorý sa napokon nad ním zľutoval, keď zrazu počul jeho hlas: „Vstaňte, Potter, prišiel čas..."

Položili mu otázky, tak konečne mohol hovoriť. No netešil sa z toho, lebo vedel, že to neznamená nič dobré.

„Čas na čo, pane?"

No Snape mu neodpovedal, len mu pokynul, aby ho nasledoval.

poznámka: úplne nová vsunutá kapitola, keďže dej pôvodnej deviatky, akosi smeruje až priveľmi dopredu, bolo nutné urobiť takú menšiu vsuvku, aby sa udalosti neodohrávali raketovou rýchlosťou.