FOREVER ALONE?!

Stratená

Bežím vôbec neviem kam,ale vyzerá to tak že domov nie. Som zdrtená, ako to mohla spraviť,a to sa považuje za jednu z mojich kamarátok?!

Nenávidím ju, nenávidím Lukasa nenávidím všetkých!!!!

Vyzerá to tak že už bežím riadny kus cesty a vtom si uvedomím že som utiekla do lesa,asi takých 800 metrov od školy. Na chvíľu sa zastavím a pomyslím si že by nebolo zlé odtiaľto odísť a tak sa vydám späť a zistím že jaksi naspäť nie je naspäť a tak mám zlé tušenie:
Stratila som sa?!
No supeeer nie len že som si roztrhala oblečenie,plakala som a teraz ma štípu oči,stratila sa v hustom strašidelnom lese ale ešte sa aj začína stmievať! A počujem divné zvuky?"Ok tak toto už prestáva byť vtipné,uk-uk-ukáž sa!"-kokcem,zlomý sa mi hlas a mám zlé tušenie!

"!!!Áááááááááááááá!!!!"-zvriesknem keď sa predo mnou zjaví obrovský medveď,ktorý podľa všetkého nemal večeru!

Tep sa mi zrýchli a všetky inštinkty sú v pozore. Snažím sa vyhnúť jeho ostrým pazúrom ale nedarí sa. Škriabne ma cez rameno a ja pocítim najväčšiu bolesť v živote! Spadnem na zem a snažím sa zmieriť s tým že už je po mne! Keď zacítim medveďou teplý dych na mojom krku som zmierená so smrťou.
Ale zrazu počujem niekoho strieľať z luku a potom keď sa mi podarí otvoriť oko vidím medveďa ležiaceho na zemi. Opatrne si sadnem a keďže už je šero nevidím poriadne do tváre svojmu záchrancovi. Ten ale podíde blžšie a podá mi ruku. Nesmelo sa ho chytím a on ma podvyhne a povie:
"Musíš ísť so mnou!"
Neviem prečo poslúchnem ho a idem za ním zatiaľ čo už je dávno tma. A vtom mi napadne čo ak to je nejaký maniak nevidím mu ani do tváre,nebolo lepšie nechať sa zožrať tým medveďom? Zoe Moorgenová! Si fakt paranoidná zachránil ťa a ešte máš takéto myšlienky? V duchu sa pokarhám a chcem sa poďakovať, ale dôjdeme k veľkej chate a ja mám tušenie že domov ma asi nevedie.

Keď vstúpime do chaty zasvieti svetlo a ja prižmúrim oči a chcem sa mu pozrieť do tváre ale má kapucňu a ja som ako zombie-no čo dlho som nevidela svetlo! Dá si dole kapucňu a ja si konečne zvyknem na svetlo a pozriem mu do tváre-je to hnedovlasý chlapec s čokoládovými očami a zvláštnymi črtami tváre.
Spamätám sa a okamžite poviem:
"Ďakujem za záchranu."-trocha nesmelo, a on na mňa hnusne zazrie.
"Nemáš zač!"-povie arogantne a hodí mi batoh,ktorý som zrejme stratila pri behu. Začnem mať nervy a odvrknem mu:
"Urobila som ti niečo?!"-zodvyhne hlavu a ja sa zarazím.
"Nie,mal som ťa tam nechať aj s tým medveďom!"-keď to povie nervy vo mne sa stupňujú.
"Radšej by som umrela než byť tuto s tebou,šak ani neviem ako sa voláš!"
"Tobias,volám sa Tobias."-povie očosi pokojnejšie ale ja mám nervy stále.

Ukáže mi izbu a ja som prekvapená. Na to ako to tu celé staré vyzerá, je táto izba obrovská a nádherná! Je celá v štýle retro a mne sa páči-v rohu je veľká kovová posteľ a vedľa nej malý nočný stolík. Sú tam dve veľké skrine a jedna skrinka s knihami.
"Ďakujem."-poviem skromne a pozerám do zeme.
"Nemáš zač Zoe."-keď to povie ako by ma prikovali k zemi.
"Odkiaľ poznáš moje meno?"-spýtam sa keď spamätám.
"Všetko sa dozvieš v pravý čas."-keď dopovie bez alova odíde.
Nenávidím ho je protivný a hnusný! Ešte aj hovorí v hádankách,čo to má znamenať? Rozhodnem sa to pre istotu neriešiť a porozhliadnuť sa po izbe. Keď som vošla zistila som že mám aj vlastnú kúpeľňu,čo ma dosť potešilo. Prišla dom k posteli a únavená som odkvecla...

Ďakujem za prečítanie. Dúfam že sa páčil,mám v pláne pekne skomplikovať. Prepáčte za kopu gramatických chýb.Poteší vote a comment ďakijem za 200 videní!😂😍😘