FOREVER ALONE?!

Príliš skoro

Keď dôjdeme Laysi nás už čaká aj s večerou. Pripravila palacinky s nutelou a so šľahačkou. Keď dôjdeme s úsmevom sa vrhnem na palacinky a Laysi si ku mne natešene prisadne.

Laysi:"Tak čo? Ako bolo? Kde ste boli?"-týmito otázkami mi pripomenula Madison a tak aj Lukasa. Keď si na neho spomeniem,zamrazí ma!
Ja:"Bolo super,zaviedol ma ku koňom. A jazdili sme na nich."-chcem pokračovať ale preruší ma sa slovami:
Laysi:"Ako vyzeral ten kôň, na ktorom si jazdila?"-spýta sa vážne a ja na ňu vyvalím oči a poviem:
Ja:"Nooo,bol čierny ako noc a na čele mal taký zvláštny znak mesiaca. Bol kúzelný!"-ona na mňa vygúli oči a ja sa pomaly odtiahnem.
Laysi:"Počúvaj,môžem ti povedať len toľko. Ten kôň, na ktorom si jazdila nebol len obyčajný kôň! Ten kto na ňom jazdí je niekto vyvolený,niekto vznešený. Tento kôň na seba nepustí len tak obyčajných e......"-prestane keď do kuchyne vstúpi Tobias.
Tobias:"Čo si jej to hovorila Laysi?"-spýta sa trochu dôležito a Laysi skloní hlavu.
Ja:"Roprávali sme sa o koňoch,hlavne o tom, na ktorom som jazdila. Laysi povedala že o ňom ešte nikdy nepočula!"-obránim ju,pretože to je jediná osoba, ktorú tu mám. Laysi s úsmevom prikývne a s vďakou sa na mňa pozrie.
Tobias:"Tak fajn, Zoe môžeš na slovíčko?"-prídem k nemu a on si ma zavolá ku schodom.
"Ako sa ti dnešok páčil?"-povie a zapozerá sa mi svojimi čokoládovými očami a ja zrazu niečo zvláštne cítim.
Ja:"Ani nevieš aká som ti vďačná že som mohla nachvíľu odtiaľto odísť. A dnešok bol fakt super."-dopoviem a on sa na mňa usmeje tak že sa mu smejú aj oči.
Tobias:"Ak by si bola pre.... zajtra na večery by som ti objasnil prečo si tu a kto vlastne naozaj si!"
Ja:"To vážne,ďakujem to je super teším sa. Si milý ak sa ti chce!"-poviem a moje rozžiarené oči sa naňho smejú.

Zrazu cítim ako sa približuje čoraz bližšie a bližšie,keď sme už v nebezpečnej blízkosti okamžite sa odsuniem.

Ja:"Čo to má znamenať? Čo to robíš?"-mám slzy v očiach a vystrašene naňho hľadím.
Tobias:"Ja,prepáč neviem čo sa to stalo ale nemohol som si pomôcť prosím,odpusť mi."
Ja:"Toto sa NIKDY nestalo rozumieš NIKDY!!! Zabudnime na to!"-poviem vystrašene a s plačom utekám hore po schodoch,keď ešte uvidím jeho tvár-steká mu po líci slza-neverila by som že taký "chlap" ako je on sa môže rozplakať. Príde mi ho ľúto ale to čo urobil mu nikdy neodpustím. Ale začnem rozmýšľať:

Čo keď som sa mala nechať pobozkať? Čo keď ho mám rada viac ako kamaráta?

Moje pocity sú divné,nikdy ich nepochopím! Som smutná ale keď si spomeniem že mi Tobias zajtra povie KTO SOM? a PREČO TU SOM? hneď mi stúpne nálada. Rozhodnem sa na to zabudnúť. Prezlečiem sa do modrého,bodkovaného pyžama a idem si ľahnúť. Nemôžem zaspať-stále myslím na Lukasa a aj na Tobiasa. Keď niekto zaklope na dvere. Vstanem a keď otvorím,vidím Laysi, ktorá má v ruke spacák a vankúš. Pozvem ju ďalej a ona začne:

Laysi:"Ahoj,prepáč že idem tak neskoro ale musela som prísť. Veľmi pekne ti ďakujem za to že si ma obránila. Tak čo kedy ti to už povie?"-stále sa ma to pýta ake teraz jej konečne môžem odpovedať pozitívne!
Ja:"Sľúbil že mi to zajtra večer povie! A môžeš tu ostať ak chceš aj tak sa mi nechce spať."-poviem s úsmevom a Laysi prikívne.

Po asi 2 hodinách chichotania sa a rozprávania na nás konečne doľahla únava. Ľahli sme si a ja som s úsmevom zaspala.

•Ďakujem za prečítanie,táto kapitola je trošku nudná.
●Teším sa na ďalšiu,v ktorej konečne Zoe zistí kto vlastne je.😉
♢ Tak ako vždy nezabudnite zanechať vote a komment.
♡ Véééééľmi pekne ďakujem za 384 videní-cením si to!😂😍😘
~Prepáčte za veľa gramatických chýb.😊