6.kapitola- Stretnutie

67 8 2
                                    

Boli to moji kamaráti z detstva (čudujem sa,že si ich ešte pamätám) . Volali sa Kaori a Takeshi. Zakývala som im. Strýko Isao a teta Haru sa na mňa divne pozreli.
,,Koho tam vidíš?" spýtal sa strýko.
,, Pred chvíľou, sem prišli moji kamaráti ," usmiala som sa.
,, Ale veď pred chvíľou, nikto neprešiel dverami," očami teta Haru prebehla po celej miestnosti.
,, Muselo sa ti to len zdať. Asi si unavená z toho letu."
,, Asi..." chytila som sa za hlavu a nervózne som sa usmiala. Možno som bola len príliš unavená , ako povedala teta Haru.

Cesta do môjho budúceho domova trvala večnosť. Aspoň mne sa to tak zdalo. Snažila som sa nezaspať počas cesty, aby som si to tu poobzerala a samozrejme trochu oboznámila.

Keď sme prišli domov, poukazovali mi celý dom a moju izbu predovšetkým. Bola dosť veľká. Väčšia než tá predtým, keď som bývalá na Slovensku. Ani som sa nevybalila. Hodila som sa na posteľ a hneď zaspala.
Ráno som zbehla dole, keďže mám izbu na hornom poschodí.
,,Ohayo," zvolala som a sadla si za stôl.
,,Ohayo Hana. Ako si sa vyspala?" spýtala sa teta Haru, ktorá dávala na stôl raňajky.
,,Vynikajúco. A ešte raz ďakujem že tu môžem bývať."
,,Neďakuj. " usmial sa strýko Isao.
,, Inak za 2 týždne pôjdeš do školy. Chceli sme sa ťa spýtať či vieš znaky, ktorými my japonci píšeme." strýko sa na mňa zadíval a čakal čo odpoviem.
,, Viem, ale iba katakanu a hiraganu . Kanji mi príde dosť ťažké." Kanji mi nikdy nejak nešlo písať. Zato ostatné znaky áno.

Keď som to dopovedala, hneď ma obaja začali učiť. Veď za dva týždne končí marec a tým pádom aj prázdniny tu v Japonsku. Školský rok sa začína vždy na začiatku apríla. Je to tu trochu iné než na Slovensku.

Bola to zábava učiť sa niečo nové, niečo iné. Počas toho, ako som si precvičovala písanie znakov, sa ma spýtala teta :
,, Kde si sa vlastne naučila hiraganu ? Viem že sme ťa kedysi učili, ale na hiraganu si nespomínam."
,, Naučil ma ju otec. Keď ešte toľko nepracoval. Vtedy som bola ešte malá. Mala som asi 4-5 rokov. Vždy ma ju učil keď mama nebola doma. Mama moc nechcela aby hovoril po japonsky doma. Síce nevadilo jej to, keď tak hovoril, ale veď predseda bol na Slovensku. Bola to sranda učiť sa ju a ešte k tomu s otcom, ktorý nemal žiadne starosti a bol stále somnou," musela som sa usmievať. Táto spomienka s otcom patrila medzi moje obľúbené .
,, Chápem. Nechceš aby som ťa zobrala do školy kde budeš chodiť? " spýtala sa s úsmevom.
,, Jasné. Neviem sa dočkať, kedy ju uvidím."

Škola nebola až tak ďaleko, keď sme šli autom. Ale teta povedala, že do školy budem chodiť metrom. Nechce aby sa mi niečo stalo.
Bola to veľká škola. S vyvalenými očami a otvorenými ústami som sa pozerala na tú nádhernú a veľkú školu. Vždy som túžila byť v nejakej takejto škole. Prekvapivo v škole, boli aj učitelia . Pripravovali rozvrhy a rozdelenie žiakov do tried. Keď sme sa už prechádzali po škole, zistila som, že Haru vybavila aj samotné stretnutie u riaditeľa školy. Bol prekvapivo milý a vôbec mu nevadilo, že som polovičná japonka.
,, Mám otázku pán riaditeľ," spýtala som sa napokon, lebo mi to nedalo pokoja.
,, Nosí sa na tejto škole uniforma?"
,, Áno, nosí. Vzhľadom k tomu, že ty si o tom nevedela, máme pre teba aj jednu pripravenú. Obyčajne si ju žiaci musia kúpiť, ale ty ju dostaneš tu, keďže to pani Haru vybavila."
,,Ďakujem vám." s úľavou a šťastím bez seba som potichu sedela a počúvala. Cestou zo školy, som dostala moju uniformu, vysnívanú uniformu.

No keď sme odchádzali, nešla som domov s tetou Haru, ale metrom. Chcela som si to tu viac poobzerať. Súhlasila. Dala mi peniaze keby som si šla niečo kúpiť a na cestu domov.

Kráčala som po rušnej ulici, kde boli samé cukrárne, karaoke bary, obchody s oblečením a neviem ešte čo všetko. Okolo mňa bolo aj veľa zamilovaných párov. Bolo mi to celkom blbé sa tam prechádzať a ešte k tomu sama. Zrazu som uvidela jednoho pouličného muzikanta. Hral na husliach. Mal okolo seba ešte ďalšie dva nástroje ; gitaru a cajon. Prišla som bližšie a zistila som, že je približne v mojom veku, možno aj o trochu starší. Dohral Summer od Calvina Harrisa . Zrazu sa na mňa pozrel a povedal:
,, Ahoj ja som Uri Gerima. Nechceš mi tu pomôcť s hraním a robiť mi spoločnosť? " pri tom ako to hovoril sa strašne pekne usmieval.
,, Prečo nie?" úsmev som mu opätovala. Zobrala som si gitaru . Medzi tým, ako som skúšala či je naladená sa ma ešte spýtal:
,, Ako sa vlastne voláš? Vieš, nechcem nazývať takú peknú babu, ako si ty "hej ty" alebo niečo podobné."
,, Volám sa Hana Kintaro." so smiechom som mu odpovedala
,, Dobre Kintaro-chan. Čo chceš aby sme hrali ?"
,, Stitches od Shawna Mendesa ak to poznáš." tú pesničku som mala rada. Ani neviem prečo ma napadla, naposledy som ju počula ešte na začiatku roka a odvtedy, som na ňu ani nepomyslela.
,, Poznám to. Tak teda začni ty a ja ti budem dávať rytmus." Sadol si pri canoj a čakal čo poviem.
,, A kto bude spievať? " neverila som tomu že by sme hrali len tak bez spevu.
,, Obaja budeme spievať. Budeme si striedať slohy okay ? A refrén samozrejme spolu." s vyvalenými očami som sa naňho hľadela.
,, A-Ale ja neviem spievať." niesom si istá mojím spevom. Nikto mi ho nikdy nehodnotil, tak som z toho bola aj nesvoja.
,, Neviem ako spievaš a ani či máš vlastne hudobný sluh, ale teraz to musíme spraviť, keďže tí ľudia netrpezlivo čakajú, čo predvedieme." len čo to dopovedal, som začala hrať a on začal spievať.

Mal nádherný hlas. Vlastne bol celý nádherný. Neviem, asi mám úchylku na pekných ázijských chalanov. Alebo je to preto, lebo ja sama som aziatka... polovičná.

Na rad prišla moja sloha. Keď som začala spievať, všetci sa na mňa ohromene pozerali. Aj Gerima-kun sa na mňa tak pozeral.
...
Keď sme dospievali pesničku, všetci začali nadšene tlieskať. Zahrali sme ešte jednu a tá sa volala Little talks od skupiny Of monsters and men.
Bola som veľmi šťastná že sa to všetkým páčilo. Chcela som ostať ešte s ním a ostatnými ľuďmi, lenže keď som sa pozrela koľko je hodín... Rýchlo som bežala do metra. Ledva som to stihla.

***

,, Ako bolo včera v meste ?" spýtal sa ráno strýko.
,, Dobre. Aj dnes tam idem." odpila som si z čaju a začala precvičovať čítanie. Nechcelo sa mi moc hovoriť, čo som tam robila. Nemusia to vedieť.
,, To je dobre, aspoň si zvykneš na tunajší život." usmial sa na mňa a ďalej čítal noviny. Ďalej to ani neriešil. Našťastie.

Bolo 15:00 keď som stála v izbe a balila veci do malého šedého ruksaku od Eriky. Nechcela som teraz spomínať, akurát keď idem niekam, kam som sa tešila už od rána. Bolo by to príliš bolestivé.
Oukej, môžem vyraziť.

Metro bolo dosť preplnené. Čo už, ak ma toto bude čakať každý deň, budem si musieť zvyknúť.

Za pár minút som bola na námestí kde už bol Gerima-kun. Šťastne mi zamával a ja som sa rozbehla k nemu. Ukázal mi zoznam, čo budeme hrať a o pár minút, sme hrali prvé melódie skladby.
Takto to pokračovalo ďalšie 2 týždne, až kým som nezačala chodiť do školy.

*** Prvý deň v škole

Je zvláštne ísť do školy v inej krajine, kde vôbec,ale že vôbec nikoho nepoznám. Bolo to dosť zvláštne a dosť divné.

Hneď ako prvé, som nevedela, kam mám ísť. Síce som tu bola pred 2 týždňami, ale zabudla som čo už riaditeľ vlastne hovoril.
Začala som sa pýtať ostatných, no všetci ma ignorovali. Tým že som bola zaneprázdnená pýtaním sa ostatných, som narazila do niekoho. Vtom momente som spadla. Teda skoro. Už už som čakala že dopadnem na tvrdú zem, no niekto ma zachytil.
,,Si v poriadku? " pozrel sa na mňa a usmial sa.
,,A-A-Ano som." začala som sa červenať ako rajčina.
,,Ty nie si odtiaľ to že?" zapozeral sa na mňa.
,,Nie, vlastne áno... čiastočne. Moja mama je európanka, no a otec je japonec."
,, Ah ták. Mimochodom ja som Jiro Riku a idem do prváku."
,, Aj ja idem do prváku." skoro som to zakričala. Bola som rada že mám rovesníka, ktorý je na tej istej ceste ako ja. Teda aspoň v škole.
,,No a ja sa volám Hana Kintaro."
,, Teší ma Hana-chan," usmial sa na mňa ešte viac než predtým.

Ježíš, on bol taký kawaii keď to povedal. Asi sa nabudúce roztopím, keď to ešte raz vysloví tak roztomilo. A ešte k tomu ten výraz. Aah.

Omg zase. Mám šťastie na roztomilých chalanov, alebo iba blúznim?

,,Už musíme ísť do telocvične na zhromažďovanie," navrhol Riku.
,,Dobre a kde je vlastne tá telocvičňa? Naposledy keď som tu bola na prehliadke tejto školy, som takmer zabudla kde čo je," nervózne som sa zasmiala.
,,Nevadí, ja to tu poznám. Budem ťa viesť. Len sa ma chyť za ruku,"
chcel mi chytiť ruku, no ja som sa nervózne opýtala:
,, Načo ťa mám chytiť za ruku?"
,, Vidíš tú kopu žiakov? " hovoril ukazujúc na kopu žiakov, ,,nechcem aby si sa mi tu stratila." len čo to dopovedal, so sladkým úsmevom na perách, ma chytil za ruku a viedol z tej veľkej masy ľudí.

Prekvapivo sme vyšli z tadiaľ bez ublíženia na zdraví. Postavili sme sa do radov. Riku sa postavil do vedľajšieho radu, vedľa mňa.
Dával mi akúsi istotu, že tu niesom sama.

Počúvali sme tie blaboty, ktoré sa hovoria na začiatku školského roka. Cítila som, akoby sa všetci na mňa pozerali. Nepríjemný pocit, ale nemohla som s tým nič urobiť. Riku sa na mňa pozeral celú dobu čo sme tam boli.

Po ceremoniále sme sa rýchlo vyrútili pri tabuľu, kde boli napísané mená a triedy žiakov. Pokúšala som sa tam dostať, no akosi mi to nešlo. Tak ma teda zase zobral Riku za ruku a ťahal ma k tabuli.

Prepáčte že som dlho nič nepridala, ale priznám sa, akosi sa mi do toho nechcelo (≧▽≦) . Tak dúfam, že sa vám kapitola páčila. Napíšte do komentu či sa vám to páči tento príbeh a či má vlastne cenu to ďalej vydávať. Ďakujém
('• ω •')

What's going on? [SK] [POZASTAVENÉ]Where stories live. Discover now