What's going on? [SK] [POZASTAVENÉ]

4.kapitola - Sen

Všetko počuli. Tiež neverili tomu čo mu dedko povedal. Pozerali sa na mňa. Sadla som si na postel a som plakala. Ryan a Erika ma začali utešovať, ale nedarilo sa im to. Hodiny som nevyšla z izbi. Nechcela som ísť za ľuďmi, ktorý ma nechceli. Tak či tak by som bola len na obtiaž.

Keď všetci odišli, zišli sme dole sa najesť. Takmer nikto sa jedla nedotkol. Začali sme jesť. Boli sme taký hladný, od včera sme nič nejedli. Zrazu začala Erika :
,, Čo spravíš ?"
,, Neviem." Nikto to nevedel a ani ja . Tak schválne, vedeli by ste čo robiť, keď vám pred niekoľkými hodinami povedali, že budete bývať niekde úplne inde. A samozrejme v inom štáte.
,, Proste sa len zbalím a odídem preč. Aj tak si na mňa nikto nespomenie" jediné čo som naisto vedela.
,, Nám budeš chýbať." Ozval sa Ryan. Prekvapene som sa na neho pozrela.
,, Veď ťa ani nepoznám a zrazu ti budem chýbať. To nejde do seba."
,, Noo...možno ty mňa nepoznáš, ale ja ťa poznám až príliš dobre."
Usmieval sa. Bolo mi to podozrivé.
,, Erika máš s tým niečo spoločné? "
,, Eto.... rozprávali sme sa pár krát , ale tá téma sa vždy obratila na teba. Ryan sa na teba stále viac a viac pozeral a tak chcel o tebe nejaké tie veci vedieť ."
,, Erika má pravdu. Je to tak. Nič za tým inak nie je." nejak to nebral na ťažkú váhu. Ale musela som to trochu zmeniť.
,, Že nie ? Veď si ma chcel pobozkať?! "
,, Ale veď každý má niekedy takú chvíľku Hana," ako vidím Eriku si vzal na svoju stranu. Alebo sa mi to len zdá? Som len ja mimo?
,, Noták baby neriešte to," radšej povedal toto, než by sa s nami hádal.

Po tejto hádke sme ostali ticho. Vôbec nič sme nehovorili.

Ryan s Erikou odišli domov a ja som si išla baliť niektoré knižky čo si chcem vziať do Japonska. Popravde trochu sa tam aj teším. Nie že by som to tam nejak poznala. Naposledy som tam bola keď som mala 6 rokov a z toho si tam jedine pamätám kde som sa hrávala. Bolo to malé ihrisko oproti domu tety Haru a strýka Isaa. Sú celkom bohatý keď sa to tak vezme. Vlastnia niekoľko slávnych cukrární, takže o peniaze vôbec nebolo núdze. Keď sa na tú moju kopu pozerám, pochybujem že hneď všetko vezmú do lietadla. Lebo mojich knižiek je strašne veľa a keď k nim pridám ešte oblečenie.... no neviem, neviem.

Šla som si ľahnúť, ako vždy zaspím pri knihe. Už sa to stalo mojim zvykom. Keď som zaspala,začal sa mi snívať zaujímavý sen :

Stála som pri svätyni, ktorú som vôbec nepoznala. Bola v lese. Ako som si ju obzerala, uvidela som starčeka a starkú. Boli veľmi šťastný. Chcela som vedieť prečo, tak som šla k nim bližšie. Tenshi (po japomsky anjel). Aj on bol šťastný. Ale zrazu keď som prišla k nim, už tam nebol starček, ani starenka. Iba sám tenshi tam stál.
Pozdravila som ho ako sa patrí a on začal hovoriť:
,, Hana neboj sa toho sťahovania. Nové prostredie ti len prospeje a pomôže ti nájsť samú seba."
,, Odkiaľ poznáš moje meno? " ako mohol vedieť moje meno?! Veď sme sa nikdy v živote nevideli a dokonca ani v sne nie.
,,To nie je podstatné. Ničomu sa nebráň. Keď sa ti budú diať čudné veci, neboj sa. "
,, Prečo si vlastne tu ?" Podstatná otázka musí byť.
,, Prišiel som ťa len ubezpečiť že sa ničoho nemusíš báť, lebo ty si oveľa silnejšia ako vyzeráš." len čo to dopovedal, hodil na mňa asi jeho najsladší usmev. Mimochodom bol úžasný . Jeho krídla boli úžasné , jeho úsmev, pekne vytvarované telo. No proste bol úžasne nadpozemsky úžasný . (Áno viem viac-krát som použila slovo úžasný , ale iné slovo ho vobec nevystihovalo, no proste úžasný (zase som to povedala))
Bol japonec. Spoznala som to hneď podľa tváre a komunikácie. Japonci sa inak vyjadrujú ako mi.
Viac si vážia ľudí, zvieratá a všetko okolo nich. Hlavne pomáhajú druhým. Čo dodať. Je to hrdý národ, do ktorého patrím aj ja.
,,Ako sa vlastne voláš?" to ma veľmi zaujimalo. Nechcela som ho oslovovať "Hej ty" alebo nejak podobne.
,, Oh. Prepáč že som sa ti nepredstavil hneď na začiatku. Volám sa Yuichi "
,, Len Yuichi ?"
,, Len Yuichi ," a zase sa tak usmial.
Neskôr sme sa rozpravali o tom ako mi mama zomrela, otec odišiel a ja musím odísť do japonska. Rozpravali sme sa aj o iných veciach a dosť dlho. Veľmi dobre sa mi s ním rozprávalo.
Zrazu keď som sa pozrela do slnka, začalo sa mi všetko rozmazávať.

V tom som sa zobudila. Bolo to zvláštne. Rozprávať sa s anjelom, ktorý bol približne v mojom veku. Rozumel mi. To rozpravanie mi pripomínalo, ako keby to bolo celý deň. Keď som sa pozrela na hodiny bolo už osem ráno. Takže to bolo len zopár hodín.
3 dni do odletu, do Tokia. Bojím sa zároveň aj teším.
Pane bože, čo budem robiť za tie 3 dni? Veď sa umučím k smrti od nedočkavosti.

Som v našom malom parku a prechádzam sa. Niekedy tu je celkom dosť ľudí, no dnes len pár.
V parku vždy nazbieram nové myšlienky a môžem si tu v kľudne čítať. Zobrala som si knihu. Bez knihy, by som to nebola ja. Zobrala som si Elitu druhú časť zo série selekcie, ale tú som si už kúpila sama. Ako na oslave mojich 15 narodenín, som dostala zopár kníh, no z tejto série tam nebola ani jedna kniha.
Sadla som si pri strom na moje obvyklé miesto a oprela sa. Zasnene som sa pozrela na oblohu. Rozmýšľala som čo teraz asi robí mama a Yuichi. Viem je divné rozmýšľať nad ľuďmi čo robia, aj keď nežijú . Možno sú teraz na lúke, alebo v parku ako ja. Zrazu som započula, ako ide niekto z diaľky ku mne a zdraví ma. Pozrela som sa a bol to...

Prepáčte že som sem dlho nepridala ďalšiu kapitolu. Ale veď viete testy, skúšanie a podobne. :P
I hope u enjoy.
Btw čo myslíte, kto príde za Hanou? :)