What's going on? [SK] [POZASTAVENÉ]

5.kapitola- Rozlučka a odlet

Bol to Marek. Zvláštne, ešte nikdy som ho tu nevidela.
,, Čo tu robíš? " spýtala som sa.
,, Prišiel som sa presvedčiť či je to pravda..."
,,Myslíš moje sťahovanie? Áno je to tak, budem žiť v Japonsku. Pretože moja rodina ma tu nechce a keby som mala ísť za otcom... ani ma nehne."
,,Ty nemáš rada svojho otca ?"
,, Nie je to tak, že by som ho nemala rada, len nemám naňho veľa spomienok a aj keď mám, nie sú až také šťastné," môj úsmev vtedy opadol.
Spomenula som si na jeden výlet v Thajsku. Vtedy sme tam bola celá rodina. Všetci sme vtedy boli na pláži. Mama sa opaľovala a čítala si, ja to isté. No a otec, ten stále telefonoval do práce. Keď som sa chcela s ním porozprávať, alebo mama, vždy povedal neskôr (čiže nikdy ). Takže sme mali celú dovolenku nanič.
,, Chápem. Tiež som nejakú chvíľu nemal rád otca. Stále pracoval, vieš je totiž spisovateľ. Ale postupom času si uvedomil, že má aj rodinu. Tak sa nám začal viac venovať. Teraz je to už v pohode. Neboj aj ty raz budeš šťastná." usmial sa a pozrel sa na mňa.
,, Ďakujem. Môžeš mi prosím ťa povedať kolko je hodín? "
,, Je 14:45"
,, Prepáč ale už musím rýchlo ísť. Za 15 minút musím byť na rozlúčke mojej mami. " len čo som to dopovedala, rýchlo som bežala domov. Musela som sa ešte prezliecť do šiat.

Fú. Stihla som to. Presne načas som prišla. Všetci tam už boli. Sadla som si a čakala, kto prvý začne príhovor. Samozrejme bola to teta Ela. Úprimne nebavilo ma pozerať sa nato, ako hrá že mala moju mamu rada. Nebola to pravda, nikdy ju nemala rada. Aj keď to je jej sestra, vždy na ňu žiarlila . Moju mamu mali totiž všetci radi, bez ohľadu nato či bola bohatá alebo chudobná.
,, Ták, čo keby nám niečo povedala aj dcéra zosnulej? Hana?" keď to dopovedala, až ma z toho zamrazilo.
Postavila som sa na pôdium, ktoré tam bolo.( boli sme totiž vo veľkej hale tu v meste. Moja mama mala veľkú rodinu, takže museli vybaviť väčšiu miestnosť)
Bol tam mikrofón. Postavila som sa pred neho a začala hovoriť:
,, Dobrý deň. Volám sa Hana Kintaro a som dcéra tu zosnulej Mary Kintaro. Mama keď zomierala mi povedala aby som verila svojmu srdcu, nielen svojej mysli a tak vám chcem zo srdca povedať, neľutujem že som jej dcéra. A nikdy to ani neoľutujem. Všetci máme na ňu spomienky pekné, či dobré ale navždy ostane v našom srdci." Srdce mi tak veľmi rýchlo bilo. Bála som sa že tam omdliem ale nejak som sa dostala naspäť na moje miesto. Keď som to dopovedala ľudia si začali niečo šepkať, no nevedela som identifikovať čo.

Keď už to skončilo, šla som hneď domov. Nezaujímali blaboty ostatných. Aj tak, nikto z nich o mňa ani len nezakopne. Všimla som si že na tej rozlúčke bola aj Erika. Chcela ma osloviť, ale ja som jej nedala možnosť ani len slovo povedať. Sledovala ma až domov. Tam sa somnou začala rozprávať:
,, Prepáč mi za ten včerajšok. Veľmi ma to mrzí, aj Ryan to už oľutoval."
,, Ja si nič nepamätám." Nemala som náladu to teraz riešiť a už vôbec nie v túto chvíľu.
,, Nerob sa že nevieš. Noták aspoň mi povedz či nám odpustíš Hana"
,, Fajn odpúšťam ti, ale Ryan nech mi to povie osobne." Musela som protestovať. Ja si nenechám zahrávať s mojimi pocitmi.
,, Okey, zavolám mu. On sem hneď príde." Vytiahla z tašky mobil a začala mu volať.
,, Poď zatiaľ dnu." Navrhla som jej.

O 15 minút prišiel Ryan. Bol nesvoj. Nevedel čo má povedať tak ja som začala:
,, Nechcel si mi niečo povedať? "
,,Ehm... prepáč že som ťa chcel pobozkať a že som všetko bral na ľahkú váhu." Vyzeral že ho celý deň hrýzlo svedomie.
,, Dobre, odpúšťam ti. Pod podmienkou že sa o to nikdy nepokúsiš, pokiaľ by som ti to nedovolila. Dohodnuté? "
Ostal v pomykove, že som niečo také povedala.
,, Dohodnuté. Môžem ťa objať ?" Spýtal sa s úškrnom.
,, Nie " všetci sme sa začali smiať.

*** pondelok, 2 dni do odletu

Všetci sa na mňa pozerali. Asi sa to už dozvedela celá škola. Nečudujem sa tomu. Keď sa niečo stane v meste, hneď to všetci vedia. Tak isto to bolo aj s mojím prípadom.
,, Gratulujem k tvojmu sťahovaniu. A to s tvojou mamou ma veľmi mrzí. Prepáč že som o nej povedala tie veci." Z ničoho nič mi toto povedala Lívia. Pozerala som sa na ňu s vyvalenými očami.
,, T-To je v poriadku. Ď-Ďakujem že si sa mi ospravedlnila."
,, N-Nemáš za čo ďakovať." So sklopenou tvárou a s malou červeňou sa pozerala do zeme.